V limskej katedrále v Peru je pochovaný Francisco Pizarro, dobyvateľ ríše Inkov, ktorá po dĺžke merala viac ako 4 600 km. Nad jeho hrobom je nástenná a klenbová mozaika, zobrazujúca dramatický výjav z ostrova Isla del Gallo neďaleko ekvádorského pobrežia. Takmer päťdesiatročný dobrodruh, na tú dobu už postarší muž, posadnutý svojou víziou, jednoduchým oceľovým mečom naznačil do piesku slávnu hranicu. Na jednej strane Peru s hladom a útrapami, osamelosťou a smrťou, na druhej strane Panama s pohodlím a radovánkami. Peru so svojimi pokladmi a Panama s jej chudobou. Krok cez hranicu na stranu Pizarra urobilo 13 Španielov.
Pizarro potreboval na pokorenie ríše Inkov celkovo tri výpravy. Ich duchovným motorom bol spolok dvoch negramotných dobrodruhov – Pizarra a de Almagera s katolíckym kňazom de Luqueom. Prečo píšem v reportáži z Panamy o dobyvateľoch Peru? Všetky výpravy štartovali z Panamy na pobreží Tichého oceánu. V tej dobe sa mu ešte hovorilo Južné more – Mar del Sur. A korisť z bohatej ríše ležiacej v Južnej Amerike sa do Španielska plavila okolo miesta, do ktorého mám práve namierené.
Transpanamský vlak sa s malým meškaním blíži do svojho cieľa na Karibskom pobreží. Pôvodná doba jazdy 55 minút sa predĺžila asi o štvrť hodinu. Najskôr niekoľko minút stojíme. Z okien na ľavej stranene je nádherný výhľad na novučičký cestný most Puente Atlantico. Dva štíhle 212,5 m vysoké piliere s vejárovite sa tiahnucimi lanami k mostovke. Kombinácia zelenej vegetácie džungle a sivej modernej stavby prilákala väčšinu fotografiechtivých cestujúcich k oknám vozňa. 2 820 m dlhý most bol dokončený v auguste 2019.
Konečne sa znovu hýbeme. Veľmi pomalým tempom. Detailne môžeme pozorovať, znovu na ľavej strane, obrovský kontajnerový prístav. Alebo stanicu? Ťažko by bolo spočítať množstvo žltých, červených alebo sivých kovových krabíc poukladaných na sebe. Ako nejaké techno pavúky na dlhočizných nohách sa medzi nimi pohybujú modré žeriavy. Vlak zastavuje. S pozdravom „Ahoj!“ sa lúčim s mojimi nórskymi spolucestujúcimi aj s panamskými sprievodkyňami.
Stanicu v Colóne predstavuje jedna koľaj s nástupišťom. Je vybetónované do výšky dvier na vozňoch. Zastrešená je oceľovou, na červeno natretou konštrukciou, na ktorej je položený vlnitý plech. Priestor je spoločne s neďalekou kontajnerovou vlečkou ohradený vysokým plotom z pletiva, ktorý má na vrchole v niekoľkých radoch natiahnuté ostnaté drôty. Východom zo stanice je jednoduchá dvojkrídlová brána. Otvorené je len jedno krídlo. Stojí pri ňom ochrankár. Poriadna korba. Samozrejme, je tmavej pleti. Som v Colóne na Atlantickom pobreží, a tu tvoria Panamčanov hlavne potomkovia budovateľov prieplavu z Karibiku. Hneď za plotom je cesta a na nej stojí asi 8 odstavených žltých taxíkov. Všetko sú to Toyoty. V otvorenej časti vrát stoja dvaja karibskí taxikári. Práve sa dohovárajú s jedným z turistov na odvoze. Na ľavej strane stojí v tmavomodrých džínsoch a bledomodrom tričku môj osobný strážca Silvino. Je to tiež mohutný chlapisko. Jeho veľkej, guľatej tmavej hlave dominuje široký a srdečný biely úsmev. Pravú ruku ma natiahnutú ku mne s vystretým ukazovákom.
„Ty si Pavol od Carlosa. Vitaj v Colóne,“ domýšľam si, že hovorí niečo v tomto zmysle. Podávame si ruky. Tá moja sa v jeho obrovskej stráca. Posadí ma do jedného zo žltých taxíkov vedľa šoféra. Sám Silvino si sadá na zadné sedadlo, resp. správnejšie – zaberá obe sedadlá. Okamžite vyťukáva číslo v mobile.
„Carlos, Pavol dorazil. Už ideme k pevnosti San Lorenzo,“ podáva bodyguard správu môjmu priateľovi do Panamy. Popravde, zo španielčiny som rozumel len Carlos, Pavol a San Lorenzo. Zvyšok som si domyslel.
Cesta k pamiatke zo zoznamu UNESCO vedie najskôr okrajom druhého najväčšieho mesta Panamy. Rozdiel medzi štvrťami s rodinnými domami v Colóne a Panama City nie je žiadny. Aj tú sú to väčšinou prízemné domy s fasádami vo svetlých až žiarivých farbách. Všetky okná aj dvere majú kovové mreže.
Domčeky vystriedala veľká zelená plocha. Na nej stojí neprehliadnuteľná budova – mešita s minaretom.
Po vzdialení sa od stanice míňame lepšiu štvrť – jednoposchodové domy ohradené mohutným plotom. Tiež sa nelíšia od tých v hlavnom meste. Nasleduje niečo ako prímestská džungľa, a potom sa ocitáme na Puente Atlántico – novom moste ponad Panamský prieplav, ktorý som len pred niekoľkými minútami so spolucestujúcimi obdivoval z vlaku. Zatiaľ po ňom prechádza len minimum automobilov.
„Desaceleración – spomaľ!” prikazuje Silvino vodičovy. Presne vytuší, po čom v tomto okamihu túžim. Urobiť niekoľko fotografií smerom k lodiam čakajúcim v Karibiku na vstup do prieplavu.
Žltá Toyota sa slimáčím tempom posúva po novučičkom moste. Cez otvorené okno sa mieša vôňa vĺn Atlantického oceánu spenených lodnými skrutkami plavidiel pod nami s ešte stále novosťou voňajúcim asfaltom na vozovke mosta.
Po prejdení Panamského prieplavu zatáčame prudko doprava. Po niekoľkých minutách zastavujeme pred vojenským stanovišťom. Formálne nás kotroluje vysoký černoch v maskáčoch. Za plotom sa nachádzajú opustené dvojposchodové domy po americkej a neskôr panamskej armáde. Fort Sherman bola do roku 1999 výcviková a tréningova základňa americkej armády. Tu sa cvičili vojaci na tajné operácie v juhovýchodnej Ázii a strednej Amerike.
Prudko zatáčame doľava a pohlcuje nás zelená džungla. Cesta je nielen úzka, ale aj poriadne rozbitá.
Viac-menej samá diera. Niektoré sú veľmi veľké, často zaplavené kalnou vodou. Vodič neriskuje a pred takýmito prekážkami spomaľuje. Ak to okolitá džungľa umožňuje, obchádza ich. Len vo veľmi nevyhnutných prípadoch sa cez široké mláky prebrodí. Vtedy ide doslova krokom. V kalnej vode nevie odhadnúť, aké prekvapenie ho čaká pod hladinou. Po asi polhodinovej jazde v zelenom tuneli zastavujeme na malom parkovisku. Sme tu dnes len druhé auto. Predbehli nás moji nórski spolucestujúci z vlaku. Kupujem si listok a na ľavú ruku mi pani z pokladne okolo zápästia nalepuje papierovú pásku. Vzhľadom na aktuálny počet troch turistov mi to pripadá dosť komické.
Pevnosť San Lorenzo mala mimoriadne strategický význam. Pod jej hradbami ústi rieka Rio Chagres. Až do vybudovania železnice cez Panamskú šiju viedla hlavná trasa s korisťou a tovarom z tichomorského pobrežia Južnej Ameriky práve po hladine tejto rieky. Pevnosť opakovane dobili anglickí piráti. V roku 1596 Francis Drake, v roku 1670 Henry Morgan a v roku 1740 admirál Edward Vernon.
O divokej histórii týchto miest by mohli veľa rozprávať ruiny hradieb pevnosti alebo množstvo do radu poukladaných kanónov. Samotné vnútorné priestory su vzorne vykosené a s množstvom informačných tabúľ. Za zvyškami múrov vládne bujná pralesná vegetácia. Pod vysokým mysom sa na skalnatom pobreží penia vlny Atlantiku. Podobne aj na protiľahlom brehu zálivu. Ten je tu zarezaný do pobrežia a až k ústiu Rio Chagres. Rozprávkovo pokojné miesto v dnešnom svete preplnenom turistami. Len vietor, šum paliem, z hĺbky doliehajúci hukot vĺn, ktoré v zálive na seba narážajú. Zavriem oči a odmyslím si všetkých šiestich spolunávštevníkov pevnosti. Medzičasom sa to tu prehustilo. K dvom Nórom pribudli štyria Juhoameričania. Predstavujem si ako podo mnou do Karibiku vplávali hlboko sa ponárajúce španielske lode. Sú preplnené korisťou z ríše Inkov. Historický film v mojej hlave prerušil zvyšujúci sa hluk. Žeby útok bandy hrdlorezov Henryho Morgana? Nie. Nad hlavou mi nelietaju delové gule anglických pirátov, ale vyhliadková helikoptéra.
Henry Morgan (1635 – 1688) – jeden z najodvážnejších a najdôvtipnejších korzárov bol welského pôvodu.
Pirát pirátov bol anglickým kráľom Karolom II. povýšený do šľachtického stavu.
