KAZAŇ

KAZAŇ

Kazaň, hlavné mesto Tatarstanu, leží 793 kilometrov na východ od Moskvy. Jeden a štvrť miliónové mesto s pravoslávnymi kupolami a štíhlymi moslimskými minaretmi získava v posledných rokoch na popularite medzi zahraničnými turistami. Vážne začína konkurovať takým ikonám ako je Moskva a Petrohrad. Pravdepodobne prvými objaviteľmi jeho architektonických pokladov, zmesi tatárskej a slovanskej kultúry, priateľskej atmosféry a chutnej kuchyne boli cestovatelia po Transsibírskej magistrále. Kazaň dnes neleží na hlavnej trase najdlhšej železnice sveta, ale pre jej krásu a exotickosť si ju mnohí zaradzujú ako prvú zastávku. Možno je to ale len kopírovanie programu najluxusnejšieho vlaku jazdiaceho medzi Moskvou a Vladivostokom.  Zlatý orol je niečo ako ruský Orient expres. Hotel na železných kolesách pre turistov s poriadne hrubou peňaženkou. My sme na presun do Kazane z hlavného mesta Ruskej federácie zvolili tiež vlak. V Rusku platí, že čím nižšie číslo vlaku, tým je jeho kvalita vyššia. Vlaky s číslom 1 a 2 premávajú na trase Moskva – Vladivostok, s číslom 3 a 4 medzi Moskvou a Pekingom. My sme cestovali s pojezdom číslo 002ЙБ s názvom Tatarstan. Cesta trvala celkovo 11 hodín a 10 minút. Mali sme tri zástavky. V Moskve sme nastúpili večer o 20:50 a v Kazani vystúpili o ôsmej ráno. Presne načas. Ruské vlaky meškajú len výnimočne. Viem o čom píšem. S mnohými prestupmi som precestoval v lete Transsib (9 288 km) a v zime BAM ( 4.287 km). Za celú dobu meškal len jeden vlak!

V júlové ráno nás v Kazani vítalo krásne slnečné počasie. Prvý deň pobytu sme nevymysleli nič, čím by sme sa odlišovali od iných zahraničných alebo domácich návštevníkov metropoly Tatarstanu. Na recepcii hotelu si nás vyzdvihla sprievodkyňa Tatiana. Pred hotelom stál zaparkovaný biely Rolls-Royce, ktorý tu, pochopiteľne, čakal na nejakých novych ruskych – ruských zbohatlíkov. Slováci, známi svojou skromnosťou, nastúpili do ľudovejšieho Hyundaiu. Odviezli sme sa k bielym múrom Kazaňského kremľa (slovo kremeľ je tatárskeho pôvodu a označuje miesto v centre mesta s hradbami). Jediná zachovalá tatárska pevnosť v celom Rusku stojí na malom vŕšku nad riekou Kazankou, ktorá sa o niekoľko desiatok metrov ďalej vlieva do najdlhšej rieky Európy – Volgy. Za jeho hradbami sa nachádza niekoľko historicky významných budov symbolizujúcich stretnutie západnej a východnej civilizácie, pravoslávia a islámu. Nevieme odtrhnúť oči od naklonenej veže Suyumbike a uši od Tatianinho rozprávania historického príbehu o smutnom osude kazaňskej princeznej.

„Je vám známa silueta veže?“ kladie nám otázku sprievodkyňa a hneď si na ňu odpovedá. „Pricestovali ste vlakom z moskovského Kazaňského nádražia. Spomeňte si, ako vyzerala veža stanice.“

Postupne obdivujeme Prezidentský palác, pravoslávny Chrám Zvestovania postavený pskovskými majstrami, Junkerské učilište a Spaskú vežu. Žiaľ, boľševickému boju s náboženstvom po roku 1917 sa nevyhol ani Kazaňský kremeľ a veľa krásnych cirkevných stavieb bolo zničených.

„K súčasnej panoráme kremľa patrí mešita Kul Šarif – symbol znovuzrodenia tatárskeho národa,“ rozrozpráva Tatiana o dnes asi najznámejšej stavbe Kazane. „Pri útoku vojsk Ivana IV. v októbri 1552 bola zničená hlavná mešita Kazaňského chanátu. Mešita Kul Šarif je postavená ako jej náhrada. Nie je to kópia pôvodnej stavby. Podrobnejší opis legendárnej mešity sa nezachoval. Mešita so štyrmi 58-metrovými minaretmi bola otvorená v júni 2005 pri príležitosti tisíceho výročia založenia Kazane. Pomenovaná je po imámovi sajjidovi Kul Šarifovi, ktorý bol jedným z vodcov obrany Kazane pred ruskými vojskami.“

Tatiana len výnimočne spomína cára Ivana IV. Hrozného. V jej historickom rozprávaní je to hlavne Ivan IV., významný budovateľ ruského impéria. Za jeho vlády sa dostala do Ruska kníhtlač, cez Archangeľsk sa začalo obchodovať s anglickými kupcami a ako prvý začal s kolonizáciou západnej Sibíri. Až s pribúdajúcimi rokmi sa stal podozrievavý a hlavne mimoriadne krutý.

Prehliadka Kazaňského kremľa trvala cez tri hodiny a naše unavené nohy a zmysly potrebovali oddych a doplnenie energie. Tatiana to na nás videla a pred pokračovaním poznávania mesta urobila prestávku na prvé zoznámenie sa s tatárskou kuchyňou. Na hlavnej ulici,  nesúcej meno po ruskom revolucionárovi N. E. Baumanovi, sme zašli do domu číslo 64. Červený nápis na bledozelenej fasáde jednoposchodového rohového domu v tatárčine a ruštine oznamuje Kafe Dom čaju. Reštaurácia je na prvom poschodí. Interiérom pripomínala skôr jedáleň. Obdĺžniková miestnosť s pätnástimi štvorcovými stolmi s bielymi obrusmi prekrytými priehľadnými igelitmi s ornamentálnou potlačou. Vysoký strop, z ktorého viselo šesť sklenených lustrov so žiarovkami v tvare sviec. Jedálny lístok výlučne v ruštine, ale s fotografiami jedál. Medzi stolmi sa pohybovala tatárska bábuška s bielou šatkou na hlave a v červenej zástere. Náš dojem, že sme sa preniesli v čase, potvrdil ruský sprievodca píšuci, že sa tu hostia ocitnú v 90. rokoch.

Mali sme šťastie, lebo sa práve uvoľnil jeden stôl. Inak tu bolo beznádejne plno. Stravníkmi boli výlučne domáci turisti. Okamžite nám bolo jasné, že sme v tej správnej reštaurácii. Tu sa nebudú hrať na nejakú tatársku kuchyňu. Naopak, ochutnáme jej skutočnú chuť. A tak aj bolo. Objednali sme si jednu zo známych lahôdok ečpočmak – koláče z kysnutého cesta plnené hovädzím mäsom alebo zemiakmi.

Znovu sme na Baumanovej ulici. Trojkilometrovej pešej zóne sa hovorí kazaňský arbat alebo ulica štyroch storočí. Pred budovou jedného z najstarších divadiel v Rusku stojí bronzová kópia kočiara, ktorým sa po Kazani v roku 1767 vozila imperátorica Katarína II. Veľká. Na rozdiel od originálu vystaveného v Národnom múzeu Tatarstanu, si do tejto kovovej repliky môžete nastúpiť.

Medzi výlučne historickými budovami stojí „novostavba“ Dom tlače. Trojposchodovú budovu naprojektovali v tvare otvorenej knihy a postavili v roku 1935. V Kazani je to najvýznamnejšia pamiatka slávnej éry sovietskeho konštruktivizmu.

V exkluzívnom hoteli Kazaň sa chvália pobytom literátov ako napríklad M. Gorkij, V. Majakovský a L. Tolstoj. Svoj veliteľský štáb tu mal zakladateľ Červenej armády L. Trockij.

Pre nás bola najzaujímavejšou budova s číslom 37. Dnes tu sídli Národná banka Republiky Tatarstan. Vďaka prekvapujúcej zmene postupu a rýchlemu útoku 6. augusta 1918 mesto dobyli československí legionári. Ich prvé kroky viedli do pivníc budovy stojacej pred nami. Tu na nich čakala časť ruského zlatého pokladu. Boľševici ho do miestnej pobočky Štátnej banky presunuli z Moskvy a Petrohradu. Do predpokladaného bezpečia! Čechoslováci sa zmocnili jednej z najväčších vojenských koristí v dejinách. Päťstotisíc kilogramov zlata a ako prémiu ešte aj platinu, striebro a cenné papiere rýchlo naložili do vagónov a presunuli do Samary. Už začiatkom septembra bola Trockého Červena armáda v Kazani a hnala sa na Samaru. O osude zlata dodnes koluje veľa legiend.

„Tatiana, radi by sme navštívili pamätník československých legionárov,“ oslovil som s prosbou sprievodkyňu.

„V múzeu je výstava pripomínajúca storočnicu od občianskej vojny. Viem, že je tam časť expozície venovaná beločechom (tak Rusi hovoria československým legionárom). Môžeme sa tam zastaviť.“

„To je dobrý nápad. Ale my by sme chceli navštíviť ten pamätník,“ trvám na svojom.

„O žiadnom pamätníku beločechom nič neviem. Ale zavolám do našej kancelárie a zistím, či o ňom niekto vie. Zajtra vám dám vedieť.“

Keď som už načal československú tematiku, pokračujem: „Tiež by sme chceli zájsť na ulicu Nikolaja Jeršova, dom 49.“

„Poznám ulicu Jeršova, ale neviem o žiadnej pamätihodnosti na tejto adrese. Na Jeršovej je Arskoj cintorín. To je na čísle 25. S niektorými ruskými turistami tam chodievam. Je tu pochované množstvo ľudí, ktorí preslávili Kazaň. Stojí tam chrám Jaroslavských svätcov. Tiež sa tam nachádza pamätník neznámemu hrdinovi. Tvár kľačiaceho vojaka má byť tvárou Stalinovho syna. Vasilij Džugašvili zomrel v Kazani v roku 1962. Pochovali ho na Arskom cintoríne, ale neskôr boli jeho pozostatky prenesené do Moskvy.“

„Na cintoríne sa tiež zastavíme, ale my chceme vidieť psychiatrickú liečebňu.“

„Vy chcete vidieť psychiatrickú liečebňu?“ neveriacky krúti nad naším želaním hlavou. „Prečo?“

Teraz som sa ja zmenil na vyprávača histórie a opisujem príbeh Natálie Gorbanevskej. Som si istý, že o Proteste ôsmich počuje Tatiana po prvýkrát v živote.

„Na poludnie 25. augusta 1968 na Lubnom mieste na moskovskom Červenom námestí demonštrovalo osem sovietskych občanov proti vstupu cudzích vojsk do Československa. Šiesti boli poslaní do väzenia alebo vyhnanstva a dvaja skončili v psychiatrických liečebniach. V. Fajnberg, sprievodca v Pavlovskom paláci v Leningrade, bol umiestnený na štyri roky v špecializovanej psychiatrickej nemocnici v Leningrade. N. Gorbanevská bola ako matka malého dieťaťa po demonštrácii najskôr prepustená, ale neskôr skončila v psychuške v Kazani.“

 

Tatiana nám naše želania splnila. S psychuškou to bolo v podstate veľmi jednoduché, ale s pamätníkom to bolo pre ňu, šoféra a aj nás trošku dobrodružné.

Druhý deň ráno nám pred výletom do Innopolisu (najmladšieho mesta v Rusku, budovaného ako vysokoškolské centrum pre IT špecialistov) Tatiana oznámila: „Našli sme šoféra, ktorý vie, kde sa nachádza pamätník beločechom. Je to na opačnom brehu Volgy. Zajtra sa tam vydáme.“

Zajtra bol, rovnako ako tie predchádzajúce, slnečný deň. Náš šofér sebaisto prefrčal mostom cez Volgu, z hlavnej cesty odbočil doľava a hneď v prvej derevni – dedinke sa jeho sebavedomie vyparilo. GPS-ko neposkytlo žiadnu pomoc. Neostalo mu nič iné, len sa pýtať na cestu miestnych žitelej – obyvateľov. Ale ani tí mu príliš nepomohli. Nakoniec sme naše auto odparkovali neďaleko Kombináta chleboproduktov v dedinke Pečišči. Poľnou cestou sme začali stúpať na vysoký breh nad Volgou. Našli sme tu kovový pravoslávny dvojkríž. Je to pamätník postavený cárskemu rodu Romanovovcov.  Ani náznak niečoho súvisiaceho s beločechmi. Šofér sa dušoval, že to tu bude neďaleko. Ruské neďaleko trvalo dobrú hodinu. Zo strmého brehu sme mohli obdivovať nákladné lode plaviace sa po rieke. Postupne sme objavili niekoľko „pamätníkov“ po bujarej zábave. Ohniská s odpadkami, ktorým dominovali fľašky alebo plechovice od piva. Zastavujeme pred mramorovou doskou, pamätníkom ruským vojakom padlým v I. svetovej vojne. Zdá sa, že prihorieva. Šofér sa nám stratil. Vyrazil na razvedku – prieskum. Tatiana už celkom vážne lapala po dychu. Asi všetci sme v duchu preklínali teplé slnečné počasie. Vôbec nám nepripadalo ako mierne kontinentálne. Naopak, mali sme dojem, že je, ako hovoria Rusi, rezko – ostro kontinentálne. A pred nami ďalšie stúpanie! Zrazu na nás z horizontu víťazoslávne máva šofér „poznajúci cestu k pamätníku“ svojou modrou košeľou nad hlavou. Pochopili sme, že je v cieli a v tomto okamihu už skutočne môže tvrdiť, že pozná cestu k pamätníku československých legionárov.

V troch jazykoch, češtine, slovenčine a ruštine čítame text vytesaný do čiernej tabule: Československým legionárom, ktorí položili život na ceste k slobodnej vlasti.

Pamätník je dielom českého akademického maliara Pavla Holého. Postavený bol v roku 2013.

Stojíme na hore Sokolka, pozeráme z vysokého brehu na Kazaň stojacu na opačnej strane. Z tohto strategického miesta delostrelectvo československých legionárov ovládalo celé mesto, pohyb lodí po rieke, železnicu a železničný most.

Niekoľko krokov od pamätníku sme objavili informačnú tabuľu. Čítame, že sa tu plánuje postaviť memoriálny komplex pripomínajúci občiansku vojnu. Nachádzame sa na mieste jedného z kľúčových bojísk, ak nie vôbec toho najdôležitejšie, v bratovražednej epizóde ruských dejín. Kazaň totiž otvárala bielogvardejcom priamu železničnú cestu na Moskvu, a to v podstate ohrozovalo boľševickú revolúciu. Nečudo, že sám Lenin prikázal telegramom Trockému, aby ľubovoľným spôsobom dobil Sokolku.

Centrom tatárskych tradícií je štvrť Staro-tatárska sloboda ležiaca na brehu jazera Kaban. Po dobytí Kazane Rusmi sa mohli na tomto mieste za hradbami mesta usadiť lojálni Tatári, ktorí si zachovali moslimskú vieru. Tu stavali v predrevolučnej dobe svoje domy bohatí kupci a fabrikanti, duchovenstvo a inteligencia. Náboženským srdcom je kamenná mešita Al Mardžani, prvá mešita postavená v meste po jeho obsadení Ivanom IV. Hrozným. Stavbu povolila cárovná Katarína II. Veľká. Po dokončení sa na imperátorku obrátili rozhnevaní pravoslávni obyvatelia so sťažnosťou na výšku minaretu. Podľa legendy im cárovná odpovedala: „Pridelila som im miesto na zemi a k oblohe môžu slobodne stavať podľa vlastného uváženia, pretože nebo nie je súčasťou mojej ríše.“

Mešita Al Mardžani od jej postavenia v roku 1770 ani na jediný deň nezavrela svoje dvere. V dobe Sovietskeho zväzu bola jedinou fungujúcou moslimskou svätyňou v Kazani.

Politické zmeny v Rusku nejakým zázrakom obišli túto časť Kazane a tak prechádzka pomedzi farebné fasády domov návštevníka prenesie do dávnej tatárskej atmosféry. Práve tu je najvhodnejšie miesto konečne ochutnať sladkosť čak-čak. Jemný dezert z piškótového cesta a medu.

Kto si urobí večernú prechádzku po novovybudovanom nábreží rieky Kazanky plnom reštaurácií a kaviarničiek, objaví novú sladkú delikatesu, ktorú bez rozdielu jedia Tatári aj Rusi, domáci aj zahraniční turisti. Češskuju vypečku – tredelník.


N. J. Gorbanevská ( 26. 5. 1936 Moskva – 29. 11. 2013 Paríž)
Prekladateľka, básnička, disidentka, zakladateľka samizdatového časopisu Kronika bežných udalostí. V roku 1975 emigrovala zo ZSSR do Izraelu a neskôr sa presťahovala do Paríža.
Prezident Slovenskej republiky A. Kiska v roku 2014 vyznamenal Gorbanevská in memoriam Radom bieleho dvojkríža II. triedy.

Kazaň ôsme najľudnatejšie mesto Ruskej federácie. V roku 2009 si mesto kúpilo značku tretia stalica – hlavné mesto Ruska.

Tatarstan 3,9 milióna obyvateľov, 53% Tatari, väčšinou sunnitskí moslimovia, malá časť vyznáva pravoslávnu vieru – Krjašeni, 40% Rusi. Významné centrum priemyselnej výroby predovšetkým v odvetví vojenského a civilného letectva Tupolev a automobilizmu – nákladné vozy Kamaz.

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *