Moje knihy

BAJKAL Slavnoje more

Obrazová publikácia Bajkal: Slavnoje more prináša formou rozhovorov sedemnásť príbehov Slovákov, Čechov, Rusov, Buriatov a Ukrajinca, ktorí pri Bajkale nechali kus svojho srdca. Každý po svojom. Dozviete sa o dobrodruhoch a športovcoch, pre ktorých sa jazero stalo základňou „Divokého východu“ či ďalšou métou na prekonanie svojich fyzických možností. O histórii oblasti spätej s prítomnosťou Čechoslovákov či už v podobe légií alebo odvážlivcov rôznych profesií. O najdlhšej železnici sveta – Transsibírskej magistrále a jej odbočkách. O sibírskych národoch a ich duchovných vodcoch – šamanoch. O tom, ako vyzerá misionárska činnosť v najväčšom katolíckom biskupstve na svete.

Sibírske siroty – Bajkalsko-amurská magistrála

Autor čitateľsky veľmi úspešnej knihy o Trassibirskej magistrále sa tentokrát vydal po koľajniciach jej mladšej sestry Bajkalsko-amurskej magistrály (BAM). V drsných zimných podmienkach precestujete najkrajšiu ruskú železnicu. Navštívite pre Stredoeurópana neznáme mestá a pohoria Východnej Sibíri a Ďalekého východu. Cestu ukončíte na brehu Tatárskeho prielivu na dohľad ostrovu Sachalin.


Po koľajniciach do hlbín Ruska – Transsibírska magistrála

Cez dva svetadiely, naprieč siedmimi časovými pásmami precestujete takmer  9 500 km najdlhšou železnicou sveta – Transsibírskou magistrálou. Postupne nastúpite a vystúpite z 9 vlakov – pojezdov. Prejdete sa mestami na Urale, Sibíri, v Zabajkalsku a na Ďalekom východe. Zoznámite sa s ľuďmi, ktorí tu žijú alebo žili  a s udalosťami, ktoré sa tu odohrali. Získate tiež veľa zaujímavých informácii pre plánovanie vlastnej cesty Transsibom.



Koľko stojí taký slon?

Autor strávil veľa pracovného času na obchodných cestách. Skúsenosti z krajín Európy a Ázie opísal vo svojej knihe.  V krátkych postrehoch sa prejavil ako skvelý pozorovateľ, ale aj  analytik duší ľudí z blízkych či ďalekých krajín.  Je vidno, že na cesty nechodí  „na skusy“, ale dobre pripravený z reálií života navštívených krajín.  Práve schopnosť  dostať sa do duše a myslenia ľudí mu výrazne pomáha pri obchodných rokovaniach a je jedným z dôležitých faktorov ich úspechu.

9 thoughts on “Moje knihy

  1. Ludmila Radochova

    Dobry den,

    na cestu po Transsibirskej magistrale som sa uz davno chystala….tento rok v juli sa mi podarilo s CK Objavuj svet jet aspon po casti z Vladivostoku do Irkutska, co trvalo 3 dni a 3 noci. Potom sme 3 dni stravili na ostrove Olchon v Chuzire a robili vylety do okolia GAZ-ikom a lodou. Bolo to krasne – teda aj Bajkal a okolie, aj cesta vlakom, aj Vladivostok a Irkutsk.

    Zhodou okolnosti sa mi podarilo este v zime dostat na ambulancii, kde pracujem, Vasu knihu “ Po kolajniciach do hlbin Ruska „, takze som si mohla vopred precitat vela informacii. Tiez som si zobrala tuto knihu so sebou a pozicala ju spolucestujucim – bolo nas 7 aj so sprievodkynou – same zeny v strednom veku.
    Kniha je velmi pekne napisana – a chcem sa opytat, ci by bolo mozne zariadit jej preklad do nemciny.
    Mam dost priatelov v Nemecku a Rakusku, a rada by som im knihu poslala – celkovo maju radi cestovanie a specialne vlaky.

    Ja osobne velmi rada cestujem, a aj ten daleko mensi usek, nez aky ste Vy s rodinou absolvovali, sa mi velmi pacil. Mali sme kupe pre 4-och, pozreli sme sa aj do toho vagonu pre asi 40 ludi, skamaratili sme sa s „dezurnou“ atd…- bolo to velmi pekne. Na celu trasu od Moskvy az po Vladivostok som nemala dost casu, aj ked by to isto stalo za to. Obdivujem Vas, ako ste si cestu dobre naplanovali – ze ste cestu na par dni prerusili v miestach a mestach, ktore sa oplati pozriet si podrobnejsie…aj krasne fotky ste urobili – parada !

    Vlakom cestujem celkovo velmi rada- uz od detstva, ked sme cestovali 3.triedou z Prahy na chalupu. V noci mi bolo vyslovene prijemne pocuvat zvuky parnej lokomotivy a pozerat sa na iskry iduce z komina…
    Za dobrodruzstvo a zazitok povazujem moju cestu vlakom z Dar es Salaamu do Kigomy / odtial uz minibusom do Burundi, kde som v r.2011/12 6 mesiacov pracovala v nemocnici, a 3-tyzdennu dovolenku som vyuzila na okruh Tanzaniou – autobusom a potom vlakom.
    Zeleznicu tam stavali cca pred 100 rokmi Nemci, najma aby ziskali spojenie jazera Tanganika s Indickym oceanom. Prekvapilo ma, ako miestni obyvatelia spominaju v dobrom na Nemcov – domy, ktore tam vtedy postavili, stromy, ktore vysadili a dnes su tak z toho krasne parky poskytujuce tien, ktory je tam vzacny, aj tuto 1000 km zeleznicu, patria stale k tomu najkrajsiemu, co sa tam da vidiet.
    V skole sme sa o kolonizatoroch ucili vzdy v negativnom zmysle, a tak ma prekvapilo, ze aj v Burundi si taki vzdelanejsi ludia / napr. knihovnik v kniznici pre studentov a pod./ vazia toho, co tam kolonizatori vystavali.
    Cesta zeleznicou v Tanzanii – to by bolo na dlhsie rozpravanie – v 12-ti vagonovej suprave som tam bola jedina beloska, sedelo sa na drevenych sedadlach po dvoch, v noci si vedla sediaci polozil hlavu na moje rameno, aby si zdriemol, doslovne mi chrapal do ucha…- nezvykle. Lezadlove vozne boli len 2, a to sa muselo objednat asi 3 mesiace vopred, co som vtedy nevedela. Okna, resp. skla v oknach ziadne neboli, bolo aj tak velmi teplo, tak aspon sa vetralo. Pred konecnou zastavkou v Kigome ma upozornili, aby som si drzala batozinu, ze chodia zlodeji, ktori v rychosti chytia batozinu a vyhodia von oknom, kde uz cakaju pripraveni ludia a “ ulovky“ si odnesu… Cesta mala trvat 24 hodin, ale na tych 1000 km mal vlak 8 hodin meskania.
    Vlak chodil len 2 dni v tyzdni, a na planovanych zastavkach predavali miestni obyvatelia cez okno rozne ovocie, ryby k jedlu, olej, sol…mali to ako dobry zarobok a aj cestujuci boli na to nachystani a kupili si, co im bolo treba.

    Boli aj neplanovane zastavky – v poli, kde daleko siroko nikoho nebolo…“damy“ na jednu stranu, “ pani “ na druhu…bralo sa to tak nejako prirodzene. Zachody vo vagonoch zrejme neboli, aspon sa na to napamatam, resp. ludia volili radsi tu prirodu, aj ked ani stromy tam neboli.

    Prosim, napiste, ci by sa dalo knihu prelozit do nemciny a kolko by to asi trvalo ?
    Myslim si, ze kniha by mala uspech aj v nemecky hovoriacich krajinach – je to ozaj zazitok, a len malokomu sa to podari cele precestovat, tak pekne popisat a zdokumentovat fotografiami.
    Prip. teda aj do anglictiny – aj Nemci aj Rakusaci ovladaju anglictinu prakticky ako rodny jazyk.

    Prajem Vam este vela peknych zazitkov pri cestovani a tesim sa na Vasu odpoved.

    Srdecne Vas aj celu Vasu rodinu zdravim L.Radochova, Oravsky Podzamok

  2. Alena Berezňáková

    Práve som dočítala vašu knihu Po koľajniciach….Chcem Vám poďakovať za objektívny pohľad na ruskú súčasnosť, aj keď len na jednu jej časť. V čase rusofóbskej hystérie je vzácnosťou. Sama som absolvovala dve časti Transsibu na úsekoch Moskva – Kazaň a Ulan-Ude – Vladivostok. Moje zážitky sú v mnohom podobné Vašim, aj keď môj spôsob cestovania sa od Vašeho dosť líši /koľajnice zostávajú spoločné/. Kniha je napísaná nielen objektívne, ale aj pútavo a s veľkým množstvom faktov, ktoré iste nebolo jednoduché zhromaždiť. V Rusku je veľa miest hodných návštevy, z nich ja osobne najviac odporúčam Krym, kde som bola minulého roku a, pretože sa mi nepodarilo prejsť cez krymský most, svoju cestu sa chystám toho roku /r.2019/ zopakovať. Želám Vám veľa pekných zážitkov na všetkých Vašich cestách. Mgr. Alena Berezňáková, Pezinok

  3. Dionýz Lazar

    Vašu knihu som prečítal takpovediac na posedenie. Je obsahovo bohatá, plná zážitkov aj postrehov, napísaná ľahkým tónom, veľmi dobre sa čítala.
    So srdečným pozdravom Dionýz Lazar, Žilina

  4. Prečítal som si vašu knihu Po koľajniciach do hlbín Ruska a som nadšený. Tak zaujímavo podané zážitky a množstvo faktografických údajov som už dlho nečítal. Sú pútavejšie a skvelo spracované (aj graficky) ako nespočetné blogy o Transsibe a prirovnal by som to k cestovateľskému sprievodcovi. Plánujem túto cestu a svojou knihou ste ma inšpirovali prehodnotiť jej dĺžku a navštívené miesta. Veľmi by ma zaujímalo cez akú CK (agentúru) ste cestu absolvovali a koľko, aspoň približne, tento skvelý výlet stál na osobu. Tiež máme v pláne ísť štyria, aj keď nie rodinný príslušníci, ale priatelia. Ešte raz vďaka za krásne čítanie a veľa cestovateľských zážitkov.

    1. Pavol

      Ahoj Andrej, som rád, že cestopisy sú inšpirujúce pre ďalších cestovateľov po Rusku. Vo štvorici je to ideálne. Ak sa nerozhodnete pre najlacnejšiu variantu v plackatnom vozni, tak môžete komfortne cestovať v jednom spoločnom kupé. Tak sme to po Transsibe zrealizovali aj my ako rodina.

  5. Tono z Popradu

    Cestru Transibírskou magistrálou sme absolvovali s manželkou v lete 2018 cez CK Satur a s dokonalým sprievodcom a milými spolucestujúcmi to bol naozaj mimoriadny zážitok, ktorý som si teraz obnovil čítaním Vášho pútavého cestopisu. Čo udrelo do očí počas celej cesty bol poriadok a čistota aj napriek skromným pomerom bežných ľudí. Zážitkov a dojmov bolo spústa, ale keby sme mali vypichnúť jeden, tak to bol jednoznačne Irkutsk a Bajkal. Prečítal som si oba Vaše cestopisy a teším sa na ďalší.

  6. Pavol

    Ahoj Tono, potešil som sa, že Vám čítanie kníh obnovilo spomienky na cestu po Rusku. Aj my, ako rodina, sme opakovane cestovali na poznávačky po svete s CK Satur. Tiež sme mali vždy veľmi profesionálnych a informáciami sršiacimi sprievodcov. Srdečne pozdravujem do Popradu, ktorý rád navštevujem. A hlavne krásne kníhkupectvo Christian. Veľa kníh, ktoré som použil ako zdroj informácii pri písaní cestopisov, kúpil práve tu.

  7. Oľga z Pezinka

    Veľmi rýchlo som si prečítala Vašu knihu Sibírske siroty – nedalo sa od nej odtrhnúť.
    Zaujala ma väzba, neobyčajný formát knihy, veľmi precízny a presný popis udalostí.
    Je písaná veľmi živo, plasticky ( sedím s Vami v kupé a diskutujem so spolucestujúcimi, vonku sa, podľa popisu, trasiem od zimy, atď.). Jednu vec som nevedela nájsť – odkiaľ bola horúca voda
    na čaj?
    Výborné sú aj doplňujúce informácie na okraji o ľuďoch, miestach, dejoch, ktoré sa človek inak nedozvie.
    Ďakujem Vám za výborný cestopis a začinam čítať Po koľajniciach do hlbín Ruska.
    Oľga

  8. Lubomír

    Dobrý deň,
    pri čítaní Vašich kníh som sa vrátil do svojej mladosti. Keď som ako mladý dôstojník ČSĽA cestoval na trase Praha – Moskva. A potom ďalej do staničky Ašuluk privoľžskoj železnoj dorogoj.
    Ďakujem

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *