Za Železnou oponou 2.0
V polovici roku 2023 mi začali z Turecka pravidelne chodiť pozvánky na účasť na stavebnom veľtrhu v Moskve, na ktorý zaručene zavíta minimálne 85 tisíc návštevníkov. Lákali ma stúpajúcim vývozom do Ruska, ktoré sa stalo svetovou jednotkou v stavebnom sektore.
Po nedávnych udalostiach sa pozornosť Rusov presunula na turecké firmy, ktoré aj naďalej s krajinou obchodujú. Keďže pôsobím v segmente strojárstva, viem, že po roku 2000 bola Ruská federácia významným importérom. Mnoho nemeckých firiem zaznamenalo výrazný rast vďaka masívnym dodávkam do krajiny. Darilo sa tu ale aj mnohým firmám z Európskej únie, ktoré dodávali napríklad materiály pre výrobcov okien, dokonca si tam otvorili pobočné výrobné závody.
Aj turecké strojárstvo prežíva v uplynulej dekáde dynamický rasť, má ponuku moderných a spoľahlivých zariadení, pričom si udržiava atraktívne ceny. Bol som preto celkom prirodzene zvedavý ako sa darí firmám nášho spojenca v NATO na ruskom trhu.
Na stránke ruského organizátora, som sa už niekoľko týždňov pred plánovaným termínom konania výstavy, dozvedel, že 29. ročník stavebného veľtrh MosBuild bude v jeho histórií najväčší.
Nuž ostávalo mi len vymyslieť ako sa dostať do Moskvy. Pre zasvätených nie je tajomstvom, že najjednoduchšie, hoci nie najlacnejšie je cestovanie do ruského veľkomesta cez Istanbul.
Z hlavného mesta Turecka lieta denne niekoľko liniek Turkish Airlines do Moskvy, využiť však možno aj služby Aeroflotu. Letecké spojenie funguje aj s Kazaňou, Soči či mestami Groznyj, Jekaterinburg, Petrohrad, Volgograd.
V oblakoch
Let do Moskvy je zaujímavou lekciou európskeho zemepisu, ktorá zaberie štyri hodiny a cestovateľa prenesie vyše 1700 kilometrov. Trasa vedie ponad Bulharsko, Rumunsko, Maďarsko, Slovensko, Poľsko, Litvu, Bielorusko a západné Rusko.
Turci pristávajú na letisku Vnukovo, ruský Aeroflot lieta do a z Istanbulu na Šeremetevo. V našom lietadle dominovali hlavne Rusi. Zelené šípky na ich kufroch mi čoskoro prezradili, že Istanbul bol pre nich iba prestupnou stanicou.
Neskôr počas pobytu som sa rozprával so spolumajiteľkou malej cestovnej agentúry pôsobiacej na ruskom turistickom trhu už niekoľko rokov. Pýtal som sa jej kam dnes smerujú cesty jej klientov, keď už nie sú v Európskej únii vítaní.
„Rusi objavili Rusko. Prijala som dvoch nových spolupracovníkov, ktorí organizujú len cestovanie po našej krajine. Populárne sú letné ale aj zimné cesty na Altaj, Sibír, Bajkal, Jakutsko, Sachalin a Kurilské ostrovy. Zo zahraničných destinácií sa už roky špecializujeme na Indiu a Nepál. Stále väčší záujem je o Irán. Kto chce ale zažiť túto tajuplnú krajinu, musí sa ponáhľať. Irán sa rýchlo mení. Modernizuje sa nielen kultúrne ale aj technologicky. Obľúbeným miestom je aj hlavné mesto Azerbajdžanu, Baku,“ prezradila. „Aktuálne budú mnohí cestovať na sviatky začiatkom mája. To už v Baku ani nedokážem zabezpečiť rusky hovoriaceho gida, teda sprievodcu. A to je Azerbajdžan jedna z post sovietskych republík, kde je stále ruština veľmi rozšíreným jazykom na školách. Ja osobne som si za ostatné roky zamilovala Egypt. Aj pre moje deti je to vítaná zmena. Už ich nudilo znovu a znovu cestovať do Indie. Postupne organizujeme čoraz častejšie cesty na sever Afriky. Hlavne Alžír, ale aj Líbyu a Maroko. V Afrike je pre našich klientov zaujímavé aj jej západné pobrežie. Celkovo sa Rusi ostatné roky veľmi rozcestovali. Hlavne doma, ale aj v zahraničí. Po rokoch covidu máme ekonomicky veľmi dobré obdobie. Sankcie mi robia bolesť hlavy len v súvislosti s platbami kartou za služby v zahraničí. Máme ale otvorený účet v Strednej Ázii. Podobne aj naši klienti, ktorí častejšie cestujú. Inak si treba brať na cestu finačnú hotovosť. Mať u seba balík peňazí nie je nič príjemné,“ dodáva. Veľmi dobre viem, o čom hovorí, tiež mám vo vrecku vesty hrubý balík rubľov.
Pod slovenskou strechou
Pre ubytovanie som si vybral hotel Slovenský dom, ktorý je v priamom susedstve nášho zastupiteľského úradu v Moskve a prevádzkuje ho Slovensko. Má vynikajúcu polohu. Nachádza sa len jeden blok domov od Tverskej ulice. Po tej sa zdatný chodec za slabú hodinu dostane priamo na Červené námestie.
Cestou si v banke možno zameniť eurá. Naše platobné karty v Ruskej federácii aktuálne nefungujú a cash je tu pre nás jediný spôsob platenia. I keď tým všade vzbudzujete pozornosť. Rusi totiž skoro výlučne platia elektronickým spôsobom, mobilom alebo kartou.
Širokú Tverskú ulicu lemujú najrôznejšie obchody a reštaurácie. Okrem ruskej kuchyne môžete ochutnať aj vynikajúcu uzbeckú alebo arménsku. Ak máte chuť na európske pivo môžete zablúdiť do tirolskej alebo plzenskej reštaurácie.
Slovenský dom ale hlavne leží sotva dvadsať minút chôdze od Bieloruského vokzalu, ktorá je jednou z dôležitých moskovských železničných staníc. Tu nájdete aj hnedú linku číslo 5. Je to Okružnaja, teda kruhová linka metra. Vlaky jazdia dokola a väčšina staníc je prestupná, takže sa rýchlo dostanete na rôzne smery.
Dnes má Slovenský dom svoje najlepšie roky za sebou. V začiatkoch objavovania ruského trhu mojimi nemeckými a talianskymi partnermi bolo toto zariadenie pre nich niečo ako zázračné miesto v Moskve. Koncom deväťdesiatych rokov minulého storočia Moskva neposkytovala dostatočnú úroveň ubytovania, toho s lepším štandardom bolo veľmi stálo a za astronomické sumy. Podobne to bolo s jedlom.
Slováci a Česi si vtedy užívali benefity zo socialistickej minulosti. Moji západní partneri by sa radi rovnako lacno a komfortne ubytovali v Slovenskom dome ako ja. To ale nebolo možné. Hotel slúži len pre Slovákov alebo Čechov. S reštauráciou je to ale iné. Tam si v spoločnosti našincov pochutnajú aj cudzinci. „My zaplatíme všetko jedlo aj pitie, len nás pozvi do tej vašej reštaurácie,“ prosíkali telefonicky moji partneri, keď sme sa pripravovali na výstavy v Moskve.
Dnes to s reštauráciou funguje rovnako. Ceny ostali stále atraktívne, jedlo kvalitou aj veľkosťou porcie tiež. Len obsadenosť je smutne nízka. Podobne je to s izbami. Už sa neoplatí ani prevádzkovať recepciu. Kľúče mi odovzdáva ochrankár, ktorý má svoju malú miestnosť priamo pri vstupe do budovy.
Prvé stretnutie
Na letisku Vnukovo na mňa čaká môj priateľ s manželkou. Dnes pracuje ako technický manažér v nejakej veľkej moskovskej strojárskej firme. Poznáme sa už desiatky rokov. Kedysi práve on predával naše slovenské stroje v Ruskej federácii i v Kazachstane. S obchodovaním prestal po roku 2009, kedy vypukla silná stavebná kríza.
„Zaoberám sa zabezpečovaním kooperácií pre náš závod. Priamo v moskovskej oblasti už neostalo veľa výrobných podnikov. Cestujem po celom Rusku,“ opísal zmenené pomery. Ešte počas cesty začíname hovoriť o citlivej téme udalostí na Ukrajine. Otvoril ju môj priateľ, keď sme míňali kontrolné stanovisko milície na vstupe do širšieho centra Moskvy.
„Teraz po terakte, teda teroristickom útoku na koncerte v Crocuse, takých miest pribudlo. Očakávali sme, že sa niečo také udeje. Ja si pamätám na roky vojny v Čečensku. Bolo to vtedy veľmi zlé. S Čečencami sme si prešli ťažkú cestu od nepriateľstva k priateľstvu,“ začal mi vysvetľovať. „Podobne sa to skončí aj s Ukrajinou. Rusko je dnes nesmierne jednotné. My nebojujeme s Ukrajincami, my bojujeme s NATO.“ V centre mesta mu opakovane vypadáva navigácia v mobile, na ktorú sa spolieha pri hľadaní adresy môjho ubytovania. „Teraz sa to stáva často. Možno to súvisí s ochranou Moskvy,“ komentuje neposlušné dáta vo svojom mobile. O deň neskôr som mal podobnú skúsenosť. Mobil moje známej v blízkosti Červeného námestia sa za nič na svete nedokázal zorientovať v priestore a nasmerovať nás k hľadanému cieľu.
Stretnutie druhé
Večer po prílete idem na večeru do Pivneho restorana Dača Gašeka, teda pivnej reštaurácie Haškova chata. Idem na istotu. Ostatné cesty do Ruska ešte pred covidom, som počas pobytu v Moskve tento český, a tak trochu aj slovenský ostrov nikdy neobišiel. Poznám sa s majiteľom, ktorý túto reštauráciu otvoril v roku 2018.
Pôvodne bola na ulici Pervaja Brestskaja. Svoj biznis plán založil na zaujímavej ponuke českých pív z malých pivovarov a tradičných českých jedlách. Svojim nápojovým a jedálnym lístkom vtedy oslovoval návštevníkov zo Slovenského a Českého domu, zamestnancov veľvyslanectiev, a samozrejme aj ruskú klientelu. „Pred covidom rástol záujem turistov z Česka a Slovenska o návštevu Moskvy. Boli to veľmi dobré časy. Po pandémii mi nepredĺžili nájom. Preplatila ma stomatologická klinika. Vidím, že sa ti moje nové miesto až tak moc nepáči. Máš pravdu, na pôvodnej adrese som mal viacero menších miestností a tu je jeden veľký priestor. Ale je to tak lepšie. Síce som pešo len o niečo ďalej od Slovenského domu, ale dnes by ma vaši turisti, ktorí tu vlastne ani nie sú a znížený počet zamestnancov ambasády neuživili,“ posťažoval sa na ťažké časy.
„Na pôvodnej adrese to bolo hlavne o vracajúcich sa klientoch. Na tejto adrese prichádzajú stále noví a noví. Samozrejme sú aj takí čo sa vracajú. Rozšíril som ponuku o zábavu. Dva až tri krát do týždňa organizujem koncerty. Tie sa konajú v sále na poschodí nad reštauráciou. Tiež tu mám k dispozícií vo dvore veľké parkovisko. Ale hlavne máme tu stále jedinú sochu Jaroslava Haška v Moskve. Už si bol pána spisovateľa pozdraviť?“
Objednávam si zelnačku a šalát s bryndzou.
„Tá bryndza je zo Slovenska?“ zisťujem u majiteľa.
„Nie. Je zo Srbska. Pivo a liehoviny sú z Česka alebo zo Slovenska“
Priateľ sa ma po prvých lyžiciach zelnačky pýta: „Ako ti chutí? Je taká ako v Čechách? Máme aj držkovú. Ochutnaj.“
Veľmi mu záleží, aby jedlo jeho kuchárov chutilo čo najviac ako originál. Zjavne mu chýbajú časté návštevy Slovákov a Čechov, a teraz by ma rád nahovoril, aby som sa stal degustátorom jeho kuchyne. Odolávam a ostávam len pri pôvodnej objednávke.
Zrazu na stole pristál pohárik s pálenkou. Z minulosti už poznám priateľovu veľkú pohostinnosť. Pre mňa osobne je to celkom nebezpečné.
„Čo si dal priniesť?“ pýtam sa.
„Spišskú hruškovicu. Dlho boli najobjednávanejšie české destiláty Rudolf Jelínek. Pred časom som ponuku rozšíril o slovenské. Najskôr Tatranský čaj. To je ale sladké, z trav (bylín). Toho sa nedá veľa vypiť. A tiež už je do Rossije zakázané importovať 72% alkohol. Objavil som destiláty zo Spiša. Tie sú teraz v reštaurácií najobľúbenejšie. Predbehli Jelínka. Na treťom mieste je Becherovka.“
Ukázalo sa, že to nebola hruškovica ale päťdesiat dvojka slivovica.
„Dača Gašeka nie je lacný lokál. Pivo z Česka je drahé. Dnes je aj logistika finančne náročná. Ale nemôžem sa sťažovať. České pivo a česko-slovenské destiláty stále vedia prilákať dostatok klientov.“
Do podzemia
Metro je v Moskve najrýchlejší, najkomfortnejší a najspoľahlivejší spôsob premiestňovania sa mestom. Za štyri roky od mojej poslednej návštevy sa nič nezmenilo. Pri vstupe sú bezpečnostné kontrolné rámy. Tu je malá zmena, stojí pri nich viac pracovníkov. Na často dlhých eskalátoroch vedúcich hlboko do podzemia sa stojí na pravej strane za sebou. Po ľavej ruke nás míňajú cestujúci, korí majú naponáhlo. Eskalátor je pre nich čiastočne aj schodiskom, po ktorom bežia, aby stihli čo najskoršiu súpravu metra. V spodnej časti hneď pri výstupe z eskalátorov nechýba búdka pre dozorkyňu, i keď čoraz častejšie v nich sedia aj muži. Dohliadajú na bezpečnosť ľudí a podľa potreby prepínajú smer jazdy.
K hlbokej podzemnej stanici väčšinou vedú tri eskalátory. Podľa toho, či viac cestujúcich smeruje do metra alebo z metra prepínajú počet eskalátorov na smer s väčšou frekvenciou ľudí. Systém je dva plus jedna. Teda pokiaľ nie je niektoré zo zariadení pokazené.
Vlaky metra jazdia pomerne často, na perónoch sa tvorí primerané množstvo čakajúcich a väčšinou sa pomestia do súpravy, ktorá zastaví. Vlaky najstaršieho sovietskeho modelu chodia už výnimočne. Počas cestovania metrom som vystriedal niekoľko typov vlakových súprav. Je zrejmé, že sa priebežne neustále modernizuje. Tie najnovšie majú celopresklené dvere a súpravy sú po celej dĺžke priechodné.
Cestujúci sú všetci očami zapichnutí do mobilov. Ale v každom vozni som videl jedného, niekedy dvoch, ktorí cestovali s knihou, novinami alebo poznámkovým zošitom. Tie čítali alebo sa zo zošita učili. Vlastne väčšinu tvorili cestujúce. Pred érou mobilov bolo vidno všade knihy. Čítalo sa v sede, v stoji, dokonca niektorí to zvládali aj pri vystupovaní alebo nastupovaní.
Pri každej ceste ma vo vozni oslovuje na obrazovke reklamné video propagujúce prácu vodiča vlaku metra. Viac ako päť a pol tisíca rušňovodičov dnešnej potrebe zjavne nestačí.
Stanice metra sú v Moskve tradične čisté a majú svoju peknú architektúru a funkčnosť. Tie postavené za Stalina sú až pompézne a dnes patria medzi turistické atrakcie Moskvy. Na podlahe nájdete v ruštine a angličtine označené body, z ktorých si môžete urobiť najlepšiu fotografiu.
Moskovské metro je nekončiaca sa stavba. V marci 2023 bola dokončená Veľká okružná trasa, ktorá sa stavala v niekoľkých etapách, veľmi intenzívne hlavne ostatných pätnásť rokov. Dnes je svojou dĺžkou 57,5 kilometra vraj najdlhšou okružnou trasou podzemnej dráhy na svete. Na linke tyrkysovej farby s číslom 11 je dvadsaťdeväť staníc, pričom na devätnástich môžete prestúpiť na inú linku metra a na jedenástich na vlak.
Názvy staníc sa v moskovskom metre nemenia, a tak na Kyjevskej, ktorá je na hnedej – okružnej trase číslo 5 prestupujem na modrú trasu číslo 3 a smerujem do stanice Mjakanino.
Crocus City
Miesto, ktoré sa 22. marca dostalo do všetkých svetových novín a televízií vybudoval Arazu Agalarov, podnikateľ azerbajdžanského pôvodu. V primoskovskom mestečku Krasnogorsk postupne vyrástlo najväčšie ruské obchodno–zábavno–administratívne a výstavné centrum. Agalarov, ktorý svoj majetok získal v polovici deväťdesiatych rokov minulého storočia ovládnutím tretiny moskovského obchodu s luxusným oblečením a obuvou, je dokonca jediný súkromný spoluinvestor výstavby moskovského metra, konkrétne stanice Mjakanino, ktorá je v tesnej blízkosti Crocus City
Stavebný veľtrh MosBuil 2024 bol naplánovaný na termín 2. – 5. apríla. Široké spektrum stavebníctva malo prezentovať viac ako 1400 vystavovateľov. Počtom najsilnejšie zastúpenie majú ruské firmy (717 vystavovateľov), nasledujú Číňania (573), Turci (94) a Indovia (21). Z Európskej únie bolo prihlásených 26 vystavovateľov, najpočetnejší sú Nemci a Taliani. Slováci nevystavujú.
Teroristický útok na koncerte v Crocus City Hall z 22. marca, plány organizátorov zmenil. Konanie veľtrhu bolo presunuté na májový termín. Miesto návštevy výstavy som si uctil pamiatku 145 nevinných obetí zbabelého činu pri niekoľko desiatok metrov dlhom páse kvetov, sviečok, plyšových zvierat, hračiek, fotografií obetí a písomných či kreslených odkazov.
V bezpečí
Na Moskovčanoch som nepozoroval žiadnu vystresovanosť z nedávneho teroristického útoku. V stredu ráno sú ulice v okolí stanice metra Bieloruska preplnené ľuďmi. Na tvárach či správaní miestnych nevidno žiadne napätie alebo strach pred cestou metrom. Mládež smerujúca k vstupu do metra vyzerá akoby sa držala hesla „s horúcou kávou v ruke začínam úspešný deň“.
V porovnaní s návštevami spred rokov sa mi zdá, že pribudlo personálu pri bezpečnostných rámoch a ich pohľady sú koncentrovanejšie a dôslednejšie pozorujú cestujúcich. Asi najsilnejšie bezpečnostné opatrenia hlavne v podobe milicionárov ozbrojených kalašnikovom som videl na Červenom námestí.
Vstúpiť tam dnes možno iba cez bezpečnostný rám. Chránia ho aj vojaci, tí nosia zbrane v puzdrách na chrbtoch. Vzhľadom na malý počet návštevníkov námestia ich je skutočne veľa.
Cudzincov sa tu pohybuje minimum. A keď, tak hlavne z Číny a Indie. Niekoľko skupiniek Rusov nedokáže veľké medzinárodné zájazdy svojím počtom kompenzovať. Minulosťou je doba, keď sa námestím valili davy návštevníkov z celého sveta, ktorých strážilo zopár milicionárov.
Ešte väčšie množstvo ozbrojencov bolo na výstavisku VDNCh. Zodpovedalo to veľkosti plochy pôvodne sovietskeho projektu Výstava úspechov národného hospodárstva. A tiež obrovskému množstvo mládeže, ktorá si v rámci organizovanej návštevy prišla pozrieť aktuálne sa konajúcu výstavu Rossia. Ani tu pri vstupe nechýbali bezpečnostné rámy a rovnaká kontrola bola aj pred vstupom do každého pavilónu.
Stretnutie tretie
Sedím v taxíku spoločne s marketingovou pracovníčkou jednej z ruských bánk. Je podvečer a vrcholí dopravná probka, stojíme v kolóne. Situáciu ešte komplikuje hustý dážď. Presun do centra mesta potrvá dlhšie a moja spoločníčka sa rozrozpráva: „Sankcie sa prejavili najviditeľnejšie na stúpajúcom počte čínskych automobilov. Postupne si zvykáme aj na čínsku elektroniku. Všeobecne máme dobrú skúsenosť. Keď robil novinár Tucker Carlson rozhovor s Putinom, zastavil sa aj v obchodom dome. Tuším navštívil Auchan. Bol prekvapený ako sme zásobení zahraničnými tovarmi. Vlastne chýba len Coca-Cola. Túto zimu sme mali obchody plné manga. Neviem odkiaľ ho doviezli ale bolo neuveriteľne lacné. Celú zimu sme jedli mango. Skôr máme obavu, aby nám pri vycestovaní do únie colníci nezabavili osobné veci. Napríklad kozmetiku alebo elektroniku, ktoré sú na vašom sankčnom zozname, ale pritom sú dostupné v Rusku.“
„To asi je len taká propaganda. Vieš o nejakom konkrétnom prípade?“ pýtam sa prekvapene.
„Estónci zabavili ruské Porsche. Teraz sa na ňom vozia oni.“
Za oknom medzi stekajúcimi dažďovými kvapkami vidieť mrakodrapy Moscow City.
„V lete minulého roku som pracovala vo veži, ktorú poškodili ukrajinské drony. Prileteli skoro ráno a zničili časť fasády na dvoch poschodiach. My sme mali kancelárie nižšie. Stekajúca voda nám znehodnotila podlahy. Kým ich vymenili, tak som mala dva týždne home office. Zamestnanci, ale hlavne majitelia firiem v nájme rýchlo vyzbierali peniaze na dve balistické rakety. Dali sme ich poslať ako odplatu. Rusi sú dnes veľmi jednotní. Voľby Putina boli reálne. Viem o mnohých ľuďoch, ktorí nechodili voliť, ale teraz išli. Chceli vyjadriť podporu. Veľmi nás poburuje odobratie občianstva Rusom žijúcim v Pobaltí. To burcuje obyvateľov Ruska k jednote. Rovnako aj trend vlastnej výroby. I keď to je niekedy smiešne. Zákonom sa predpisuje, že zariadenia majú mať isté percento ruských dielov. Jeden bloger zverejnil prípad, keď k zahraničnému výrobku pridali navyše ruský dielec. Úplne zbytočne. Na videu ho demontoval a zariadenie pracovalo lepšie ako s ruským dielom. Ale to je okrajové. Celkovo si myslím, že zámer podporiť našu vlastnú výrobu sa postupne darí realizovať. Ak pôjdeme touto cestou, tak nás to významne posilní. Tiež som začala cestovať po Rusku. Postupne začínam objavovať aké je pestré a krásne. Začala som v okolí Irkutska, dokonca som tam po prvýkrát lyžovala. Bola som aj na Bajkale.“
Na nákupoch
GUM je veľký obchodný dom lemujúci v dĺžke 242 metrov Červené námestie priamo oproti vysokým hradbám Kremľa a mauzólea Lenina. Je hlavným symbolom konzumu v najväčšej krajine sveta. Jeho história siaha do roku 1893. Aj dnes v ňom nájdete množstvo obchodov s luxusným tovarom od oblečenia, cez potraviny a reštaurácie až po historické toalety. Jeho zákazníkmi však nie sú bežní občania. Tu majú nakupovať hlavne turisti a Rusi s tučným kontom. A tak dnes zíva prázdnotou. Dynamicky rastúca krivka turizmu nabrala po covide opačný smer. Nízkemu počtu návštevníkov na Červenom námestí zodpovedá ešte nižší počet návštevníkov GUMu.
Aký je stav v zásobovaní potravinami som sa rozhodol preveriť v stredne veľkom supermarkete neďaleko Slovenského domu. Chýba Coca-Cola ale nechýba široký výber liehovín západoeurópskej produkcie od whisky po gin. Zahanbiť sa nedajú ani juhoeurópski producenti vína, či silné nemecké a české značky piva. Rovnako bohatá je ponuka čokolády a pochutín k jedlám z euro-americkej ponuky.
Vojnový marketing
V Moskve takmer nepostrehnete vojnovú mobilizáciu obyvateľstva. Počas krátkeho pobytu som registroval len jedno obrovské písmeno Z. Symbol toho, čomu v Ruskej federácii hovoria špeciálna vojenská operácia. Bolo umiestnené cez celú fasádu asi šesť poschodového domu. Na uliciach boli častejšie billboardy s postavou vojaka a vlasteneckým nápisom a tiež náborové reklamy na vstup do radov ozbrojených síl. Zobrazujú troch vojakov, z nich je jeden zdravotník s bielou páskou s červeným krížom na rukáve poľnej uniformy. Veľmi podobné náborovým plagátom na Slovensku. Napadlo mi, kto sa kým inšpiroval. Rusi Slovákmi alebo Slováci Rusmi.
To najlepšie z Ruska
Výstava Rossia je niečo ako ruská verzia svetovej výstavy Expo. Prináša rôzne oblasti vedy, priemyslu a kultúry pod názvami Rusko v pohybe, Rodina – Práca – Dlhovekosť, My – Ďaleký východ, Rosneft, Atóm a mnohé ďalšie. Prezentuje históriu a jednotlivé subjekty Ruskej federácie. Tie obsadili časť pôvodných sovietskych objektov, ktoré prezentovali svojou architektúrou jednotlivé zväzové republiky ZSSR alebo mali novopostavené pavilóny. V týždni tvorili návštevníkov hlavne školské výpravy a dôchodcovia. Cez víkend sem smerujú celé rodiny.
Expozície sú veľmi nápadité, plné efektov, ktoré poskytujú najnovšie technológie. Posolstvo budovania silného sebavedomia je neprehliadnuteľné. Rusko sa tu prezentuje ako moderná, dynamická krajina, plná rozvojových plánov a perspektívnej budúcnosti. Ale nezabúda sa ani na svetové úspechy športovcov. Pouličné galérie s fotografiami a medailami z olympiád a majstrovstiev sveta sú nabité silnými príbehmi mužov a žien, ktorí posúvali úroveň najlepších športových výkonov. Aj Slovensko tu má opakovane svojho zástupcu. Medzi pavilónmi stoja stánky s občerstvením. Niektoré majú označenie Trdeľnik a kafe. Naša sladkosť je medzi Rusmi naprieč celou krajinou mimoriadne populárna.
Odlet
Na letisko Vnukovo cestujem veľmi skoro ráno. Pôvodne som chcel na presun z centra na letisko použiť metro. Moskovčania, s ktorými som sa stretol, mi to odporúčali ako najrýchlejšiu a najkomfortnejšiu formu dopravy. Je to novinka. Viac ako päť kilometrové predĺženie Kalininsko – Solncevskej linky moskovského metra bolo otvorené len v septembri 2023. Dnes je jej konečná stanica Aeroport Vnukovo ležiaca v blízkosti letiska. Dizajn stanice je tematicky venovaný civilnému letectvu, konkrétne Tupolevovej konštrukčnej kancelárii.
O tretej hodine ráno ale vlaky moskovského metra ešte tvrdo spia, a tak si objednávam taxík. Ulice ruskej metropoly sú prázdne, ich život začína až niekedy po ôsmej hodine ráno. Cestou pozorujem svetelné reklamy. Americký McDonald’s nahradila ruská spoločnosť Vkusnoje i točka, OBI a METRO svietia v rovnakých farbách a s rovnakou intenzitou ako na Slovensku. Pod reklamou Rolls–Royce v autosalóne stoja vystavené prémiové automobily.
Odletová tabuľa v hale letiska Vnukovo informuje o letoch do Istanbulu, Antalye, Ankary, Dubaja a hlavných miest bývalých stredoázijských a kaukazských republík Sovietskeho zväzu. Odovzdávam kufor, prechádzam colnicou a pasovou kontrolou. Nasleduje bezpečnostná kontrola s tradičnou dávkou nervozity a chaosu medzi cestujúcimi a už som v priestore s obchodmi, kaviarňami a odletovými bránami.
Let do Istanbulu je znovu plný. Všade okolo počuť len ruštinu. V opačnom poradí prelietame ponad územia deviatich európskych krajín. Čaká nás Istanbul, opäť sa ocitám na našej strane novej Železnej opony 2.0.
Komentáre čitateľov:
Добрый день Павол !
Прочитал про Вашу поездку в Москву. Очень интересно пишите.
Andrej, Berlín 29. 4. 2024
Výborný članok,
Ďakujem
Marián, Bratislava 29. 4. 2024
Diky. Je to zaujímavé si to takto prečítať z prvej ruky.
Lubo, Spišská Nová Ves 28. 4. 2024
Dobry večer, ďakujem za reportáže. Trochu ma prekvapilo, že preložili výstavu a potom aj to, že ju preložili len o mesiac. Praje vám príjemný večer.
Monika, Bratislava 27. 4. 2024
Naozaj skvelý príspevok reálnych zážitkov a pohľadov (bez subjektívnych úsudkov a emócií). Ďakujem.
Danica, Martin 26, 4. 2024
Ďakujem. Zaujímavé čítanie ale určite oveľa zaujímavejšie bolo skutočné cestovanie.
Jozef, Nová Baňa 27. 4. 2024
Informačne na výbornú.
Peter, Bratislava 26. 4. 2024
Ahoj Palo
Ďakujem za zaslanie tvojej reportáže o ceste do Moskvy. Veľmi zaujímavé čítanie.
Peter, Nitra 26. 4. 2024
Спасибо Павел. Было очень интересно почитать.
Analolij, Žilina 26. 4. 2024
Pekne dynamicky napísané. Pekná reportáž, pekný obraz súčasného Ruska- Moskvy. Článok je poučný a poukazuje aj na hrdosť Rusov a ich flexibilitu.
Skoda, že veľtrh presunuli až na máj. Určite by to bol zaujímavý poznatok.
Peter, Bratislava 26. 4. 2024
Veľmi zaujímavé!!!!
Jana, Žilina 26. 4. 2024
Veľmi pekné
Andrea, Bratislava 26. 4. 2024
