Vodič protiidúcej Toyoty ukazuje, aby sme zastavili. Cez otvorené okno informuje šoféra našej buchanky: „Vpredu je veľká trhlina zaliata vodou. My sa vraciame.“
Novinku cez vysielačku Igor okamžite oznamuje Saňovi, ktorý je s autom za nami. „Ideme sa pozrieť, ako to vyzerá.“
Po pár minútach zastavujeme vo vzdialenosti asi 5 metrov od trhliny. Oproti sviežočke, ktorú sme prekonali včera, je táto trhlina na prvý pohľad nebezpečnejšia. Nie je to hadovitá úzka treščina. Sú to na šírku 1,5 až 2-metrové zlomené kryhy, mierne vyduté zo zamrznutej plochy jazera. Na viacerých miestach je voda. Igor podišiel bližšie a niektorí z nás ho nasledovali. V jednom okamihu sa voda na ľade akoby prepadla. Kryha pod ňou viditeľne klesla o niekoľko centimetrov. Bajkal sa trošku nadýchol. Igor sa rozbehol k svojej buchanke. Neviem, či dal alebo nedal hlasný povel na únik z miesta, ale všetci pochopili, že sa tu netreba zdržiavať. Kto stihol, nastúpil do stojaceho auta. Peter naskočil do pohybujúceho sa auta a ja som ostal na ľade. Za autom s našou časťou skupiny nemalo zmysel utekať. Igor sa hnal od trhliny spasiť svoju buchanku, svoje živobitie. Vedel som, že Saňa je za nami. Jeho auto mi pribrzdilo, rýchlo som nasadol a spoločne sme tiež fujazdili od trhliny.
„Kde tvoja komanda – skupina, Pavol?“ zabávali sa ruskí priatelia cestujúci so Saňom.
Do vysielačky sa ozval Igorov hlas: „Pavol je s vami?“
„Da,“ odpovedá Saňa.
Po prejdení niekoľko stoviek metrov smerom k stredu jazera, Igor zastavuje.
„Na tomto mieste sa pokúsime prejsť,“ oznamuje Saňovi.
Aj tu je miestami na trhline voda. Obaja vodiči palicami, s dlhými kovovými hrotmi na konci, testujú ľad. Už podľa zvuku, ktorý sa ozýva keď do neho pichajú a lámu ho, je ľad na povrchu slabo premrznutý. Zaujíma ich však pevnosť pod povrchom.
Obaja sa zhodujú, že tu prejdeme. Presne ako som o tom čítal pred cestou v knihe Sergeja Volkova, začínajú upravovať prejazd. Do vody hádžu okolité kúsky ľadových krýh. Prvý sa na prechod s buchankou vydáva Igor. Samozrejme, bez posádky. Všetci sme už na druhej strane trhliny. Niektorým trochu premokli topánky, keď sa kúsok brodili vodou. Evidentne všetci veríme, že auto bezpečne prejde cez trhlinu. Buchanka cúva asi sto metrov od treščiny, rozbieha sa na plný plyn a so striekajúcou vodou od kolies sa šťastne dostáva na druhú stranu.
Nasleduje kontrola stavu prejazdu, doplnenie niekoľkými ľadovými kryhami a na rade je Saňa. Ten cúva o väčší kus. Jeho buchanka sa rúti k trečšine vyššou rýchlosťou. Gejzíry vody od gúm sú grandiózne. Až tak, že Igor je poriadne mokrý a hreší Saňu, prečo išiel tak divoko. Burjat sa len šibalsky usmieva. Podozrievam ho, že sa celkom potešil, že svojho priateľa mohol trochu pokropiť ľadovou vodou.
„Hurá!“ znie úprimný pokrik turistov nad hladinou zamrznutého Bajkalu.
Naše prekonanie trhliny k nám prilákalo tmavomodrú Hondu. Kombíčko sa dosť natrápilo, aby prešlo vzdialenosť niekoľko sto metrov od miesta, kde jeho posádka pozorovala naše zdolanie trhliny. Asi 20 metrov od nás definitívne uviazli v hlbokom snehu. Z auta vystúpil starší fúzatý pán v okuliaroch, tmavomodrých teplákoch s tromi bielymi pásmi po bokoch. Energicky vykročil smerom k našim voditeľom – vodičom. Napriek hlbokému snehu sa odhodlane prebrodil až k nám.
„Budete prechádzať?“ kladie mu otázku Igor.
„Kanečna!“
Najskôr je potrebné dostať Hondu na priestor ujazdeného snehu od našich buchaniek. Väčšina chlapov z našej skupiny sa zapája do tlačenia auta cez sneh.
Znovu sa upravuje prechod. Voda ešte nestačila premrznúť. Igor dáva vodičovi auta posledné rady. Auto sa rozbieha plynulo a tesne pred trhlinou pridáva plyn. S veľkou dávkou šťastia sa dostáva na druhú stranu. Pravé zadné koleso sa mu trochu prepadlo do treščiny, ale zvyšné tri už boli na pevnom ľade a vytiahli aj to posledné.
„Spasibo!“ kričí fúzatý pán v okuliaroch už z druhej strany, nasadá do Hondy a pokračuje v ceste so svojimi spolucestujúcimi. Pre domácich, ktorí si len odskočili na návštevu k rodine, je to zrejme bežná rutina. Pre nás turistov to bol dobrodružný zážitok.
Po odchode z miesta prechodu dostávame v buchanke poučenie od Igora: „Rýchla inštruktáž k evakuácii z auta. Slúžia na to zadné dvere. Treba sa nimi dostať von čo najrýchlejšie.“
Dnešná etapa konči v Chakusoch. Je to „kúpeľná“ osada ležiaca na východnom brehu Bajkalu. Dorazili sme sem okolo 15. hodiny. Parkovisko na ľade pred brehom bolo zaplnené autami.
„Je nedeľa, Chakusy sú po ľade vzdialené len hodinu cesty od Severobajkalska. Miestne istočniky – termálne pramene sú medzi obyvateľmi blízkeho mesta veľmi obľúbené,“ informuje nás sprievodca Leonid.
Aj my sme si miestne istočniky obľúbili a boli sme naozaj radi, že sme sem v poriadku dorazili.
Pazdravľjénija iz Slavákiji! Tak badám, že aj vzrúša bolo dosť, že predsa len šamanovo kúzlenie sa neuplatnilo na stopro. Aaaale, o to viac zážitkov a o čom písať. Obdivujem, že ste zdolali také teplotné rozdiely a tak rýchlo vliezli do toho „tekutého pekla“. S.