Na stredu, deň pred odchodom na trip po zamrznutej hladine jazera Bajkal, som sa dohodol s priateľom Vitalijom, burjatským šamanom, na obrade obety duchom.
Vitalij po nás prišiel na hotel a presunuli sme sa na pobrežie jazera, konkretne k prameňu rieky Angara. Tu, na hranici jazera a rieky, na dohľad skaly Šaman, pokrytej bielou čiapkou čerstvo napadaného snehu, urobil šaman obetu duchom. My s Petrom sme si želali hrubý ľad, šťastné prekonanie prípadných prasklín v ľade, bariér z ľadových krýh, zradných nepremrznutých kruhov na ľadovej ploche, minimum, najlepšie žiadny sneh a samozrejme, len vánok a žiadne veterné búrky. Po včerajšom rozhovore so Sergejom sme presne vedeli, čo si máme priať. Pán cestovateľ a spisovateľ sa trikrát prepadol cez ľad do jazera. Veľmi autenticky nám vo svojej obývačke demonštroval, ako sa máme dostať zo studenej vody na mokrý a šmykľavý ľad. Behal nám z toho poriadny mráz po chrbte. On túto situáciu zažil trikrát za 50 rokov. Štatisticky je malá pravdepodobnosť, že by sme to zažili aj my. Určite sme však spokojnejší, že sme sa dnes snažili získať priazeň bajkalských duchov.
Veríme, že Vitalij naše prosby duchom Bajkala sprostredkoval a ako rodený Burjat pridal aj to, na čo sme my zabudli.
Obrad končil pitím burjatskej pálenky z mlieka a učením sa, ako pred dúškom akejkoľvek tekutiny urobiť správne obetu duchom.
Vitalij sa potom ujal úlohy sprievodcu po turisticky najnavštevovanejších miestach jazera – vyhliadke Čerského a mestečku Listvjanka.
Po vyvezení sa lanovkou sme museli prekonať niekoľko desiatok metrov po snehu k miestu pomenovanom po poľskom vyhnancovi. Petrove topánky kúpené v tradičnej československej značke obuvi sa veľmi neosvedčili. Po opakovaných pádoch je Peter OK. Len poobede utratil nejaké eurá v športovom obchode v Irkutsku. Verí, že topánky „Made in China“ budú mať väčší úspech.
V Listvjanke sme išli na trhovisko. Už niekoľko rokov je v Bajkale zakázané loviť omuľa. Vitalij nám však pravého omuľa kúpil pod pultom. Až dnes som pochopil, že pri troch predchádzajúcich návštevách nám predali fejky. Omuľ má naozaj neopakovateľnú chuť.
Po návrate do Irkutska nás Vitalij pozval do burjatskej reštaurácie. Postupne sme ochutnali niekoľko jedál z rýb, a samozrejme, aj buzy. Peter zvládol ich konzumáciu vynikajúco. Koniec koncov, mal top inštruktora.
„Večer vám z mojich vlastných zásob donesiem lahôdku,“ oznamuje nám počas obeda Vitalij, „zmrznutú surovú konskú pečeň obalenú v tuku.“
Aj vám sa zbiehajú slinky?
Poobede sme sa stretli v útulnom bare na Gagarinovom bulvári s profesorom histórie z Irkutskej univerzity.
„Toto miesto som vybral cielene. S istotou sa tu pohyboval Hašek. Neďaleko býval a aj mal redakciu,“ uviedol Sergej veľmi zaujímavé rozprávanie o pôsobení Jaroslava Haška v Irkutsku v časoch ruskej občianskej vojny.
Zajtra ráno opúšťame výdobytky civilizácie (hlavne internet) a presúvame sa na ostrov Oľchon.
Zdravím už do tretice Slovenskú cestovateľskú dvojicu / nie TRIPOVÚ!!!/ a budem odteraz posielať aj moje želania pre Vás silného ľadu, žiadnych vysekaných, maskovaných, rybárskych dier v smere jazdy a žiadne fujavicometelice. K výrobkom Mejd in Čina toľko, bárs sa nerozpadli botoše po siedmych metroch šľapcungu, montérky totiž vedia ušiť aj také, čo spolu držia jeden deň. /REHOOOOT/. Proste jednorázovka Mejd in Rosypsa. Omuľa Vám veľmi ale dobroprajne závidím. Veľmi by som chcela zdegustovať. Ale zasa, ak je lov zakázaný, tak určite oprávnene a potom by som si ho vedela odoprieť. Aby sa nestalo zakrátko, že nebude ani pod pultami. S.