PODNESTERSKO – neuznaný štát , Moldavsko, 2012 máj

PODNESTERSKO – neuznaný štát , Moldavsko, 2012 máj

Cieľom mojej služobnej cesty je hlavné mesto Moldavska- Kišinev. Zrejme zaužívaný stereotyp rozhodol, že som nezvolil priamy let  do Kišineva , ale priletel som do blízkej ukrajinskej Odesy. Z tohto prístavného mesta sa spolu so svojim miestnym spolupracovníkom, Pášom, vydávame autom na cestu do Moldavska. Je druhá polovica mája a je tu teplo ako u nás na Slovensku v čase horúceho leta. Asi po 80 kilometroch, po na ukrajinské pomery až mimoriadne kvalitnej ceste, zastavujeme pred hraničným prechodom. Vlastne až v tomto okamihu si začínam uvedomovať, že táto obchodná cesta bude určite novou skúsenosťou a aj výletom strojom času. Prechod má takú atmosféru aká bola u nás doma  v Petržalke na prechode zo socialistického Československa do kapitalistického Rakúska pred viac ako dvadsiatimi rokmi. Neprehliadnuteľné sú vysoké strážne veže. Jedna priamo pri prechode a ďalšie na horizonte. Plot z ostnatého drôtu. Na rozdiel od vtedajšieho v Československu má tento poriadne diery.

Sme na ukrajinsko-podnesterskom hraničnom prechode Kučurgan -Pervomajsk. Vysoko nad nami veje červeno-zeleno-červená pruhovaná zástava. Vo vrchnom červenom pruhu je pri žrdi žltý kosák s kladivom a päť cípa hviezda. Táto etnicky, historicky a politicky výrazne odlišná časť Moldavska vyhlásila svoju nezávislosť začiatkom roku 1992. Tak a štartuje dobrodružstvo prechodu do medzinárodne neuznanej krajiny Podnestersko.  Vlastne ani neviem či je správne právne hovoriť o hranici. Fakticky to tu ale v každom prípade berú vážne. Isto vo vzťahu k cudzincom.  Miestni  tu majú akési korzo.  Pokojným krokom prechádzajú cez prechod, len tak priateľský sa zdravia s pohraničníkmi a colníkmi. Colníkov  neznepokojuje ani chlapík kráčajúci s kartónom cigariet pod pazuchou a fľaškou vodky v ruke. Zjavne sa vracia z výhodného nákupu na Ukrajine domov do Podnesterska.

Páša vystupuje z auta a dáva sa do reči s  vodičom vedľa stojaceho taxíku. Aj pre neho je to nová skúsenosť a tak pred vstupom do hraničného priestoru získava informácie ako sa správne správať. Rozhovor netrvá dlho, takže predpokladám, že nás neočakávajú nijaké mimoriadne nepríjemnosti. Ako tu býva pravidlom, všetko by mali vyriešiť nejaké hrivny vyplatené správnemu úradníkovi. Verím, že Páša získal informáciu aj o zavedených taxách ….  Dúfam, že nebudú vysoké. Takéto poplatky sa dajú ťažko vyúčtovať vo firemnej pokladni.

Vstup do hraničného priestoru je cez závoru. Prísne sa tváriaci vojak nám vypisuje priepustku s uvedením ŠPZ auta a počtom osôb v aute. Ukrajinská strana vlastne nerobí žiadne problémy. Vzhľadom na asi štyri prechádzajúce auta ani čakacia doba asi 15 minút nie je nepríjemná. U Podnestercov je to už zložitejšie. V okamihu keď zbadajú môj slovenský (európsky) pas odstavujú naše auto na bok. Mne prikazujú aby som ostal sedieť v aute.  Z toho nemám vôbec radosť. V aute nám nefunguje, respektíve nespoľahlivo funguje, klimatizácia. Ale nemám v úmysle na seba upozorňovať, a tak plním vydaný príkaz. v aute je fakt pekne horúco. Pášu posielajú za veliteľom. Ukrajinec sa stáva mojím prostredníkom na vyjednávaní vstupu. Zjavne platí pravidlo, že ako Európan podlieham osobitnému „režimu“ prechodu hranice. Musí na mňa dohliadnuť najvyššia prítomná autorita. Som zvedavý akú taxu budem musieť zaplatiť. Asi po 20 minútach sa Páša vracia a aj s mojím pasom.

Kak? Ako?“ kladiem veľmi zvedavo otázku Pášovi. 

Vsjo v poriadke. Všetko je v poriadku.“  

Tak pasovú kontrolu máme za sebou. Jeden bod programu si môžeme odfajknúť, pomyslel som si pri Pášovej odpovedi.

Pokračujeme v rituáli prechodu hranice. Nasleduje colná kontrola. Formálne colníci dajú otvoriť kufor auta, pozrú si jeho interiér  ale našu osobnú batožinu neotvárajú. Stačí im vyhlásenie, že nevezieme žiadny alkohol ani cigarety.  A už sa blížime znovu k železnej závore. Vojak kontroluje priepustku. Konštatuje  „V poriadke.“ zdvíha závoru a sme v Podnestersku. To zaberá asi 17% územia Moldavska.

Prechádzame okrajom mesta Pervomajska a dostávame sa na skutočne kvalitnú trojprúdovú cestu. Trojprúdovú obojsmerne. Už sa teším na nejaké to predbiehanie …. Intenzita premávky ale nie je vysoká. Konečne začínam Pášovi klásť otázky ako to vlastne všetko u veliteľa prechodu prebehlo. Celé „obchodovanie“ môjho vstupu začalo konštatovaním, že ma do Podnesterska nepustia.  Ideme do Moldavska a keďže Moldavci Podnestersko neuznávajú, nebudú vraj akceptovať môj vstup do krajiny z tohto územia. Celú obavu veliteľa o môj problém vyriešilo 20 ukrajinských hrivien. To je niečo menej ako 2 eura. Samozrejme dôležitosť celej situácii muselo pridať nejaké to vyjednávanie a naťahovanie času. Tak uvidíme ako to dopadne pri tom vstupe do Moldavska.

Nemôžem Pášovi nepoložiť otázku, prečo nejdeme nejakým priamym Ukrajinsko-Moldavským prechodom. Vysvetľuje mi, že toto je jednak najkratšia cesta a jednoznačne najkvalitnejšia. Neskôr v Kišineve pri rozhovoroch mi naši zákazníci opakovane potvrdili fakt, že cesta vedúca priamo z Moldavka na Ukrajinu je veľmi, veľmi zlá.

Asi po pol hodine jazdy sa dostávame k okraju mesta Tiraspoľ. Je to hlavné mesto tohto asi 600 tisícového územia. Víta nás typická „sovietská“ gajka. Stanica cestnej milície. Pochopiteľne, že nás zastavujú. A rovnako pochopiteľné platíme pokutu. Páša sa vyhol pokute za tmavú fóliu na jeho prednom bočnom okne – vie od taxikára, že je zakázané. Ku kontrole sme docestovali so stiahnutými prednými oknami. Ale nemáme reflexné vesty. Tie sú tu povinnou výbavou automobilu. Tak môžeme podporiť miestny rozpočet. Nedokážem však posúdiť či štátny alebo rodinný- milicionárov.  Miestne podnesterské ruble nemáme, takže pokutu platíme v hrivnách. Páša kladie milicionárom otázku- na čo im budú hrivny ? „Aj my chodíme na nákupy na Ukrajinu.“ A je to jasné- podporili sme rodinný rozpočet.

Páša sa hnevá lebo na Ukrajine povinnosť reflexných viest pre výbavu auta neplatí. Ja konštatujem, že Podnestersko nie je až tak v čase zaspatá krajina, také isté požiadavky platia aj na Slovensku. Vzhľadom na fakt, že autom Páša príležitostne chodí aj na Slovensko ,odporúčam investovanie do nákupu viest. Ihneď. Predpokladám, že pri výjazde z mesta bude znovu gajka. Máme pred sebou aj  mesto Bender a potom hranicu. To by sme mohli tak celkovo ešte asi 4x prispieť do rodinného rozpočtu miestnym milicionárom. Paša neodporuje a ide sa na nákup.  Ja som využil blízku zmenáreň. Za vymenených 5 euro kupujeme vestu a mne ostáva aj suvenír v podobe miestnych bankoviek a mincí.

Z hlavného mesta sme veľa nevideli. Míňame ho okrajom.  Zaujala ma ale čerpacia stanica Sheriff. Moderná čerpačka s logom veľkej bielej šerifskej hviezdy. Tak toto tu je nejaký poriadny koktail sockapitalizmu.  Značka Sheriff je tu nie len čerpacia stanica ale aj shopping center a rozsiahly a moderný športový areál s veľkým futbalovým štadiónom. Zrejme silné slovo tu bude mať tovarišč -súdruh Šerif.

Naša cesta pokračuje okrajom  mesta Bender, moldavsky  Thigina. Prechádzame okolo strategického mosta cez Dnester . Vstup chráni skupinka ruských vojakov s odstaveným obrneným transportérom a vybudovanými guľometnými hniezdami. Mierová skupina ruských vojsk sa tu nachádza od skončenia krátkej ale krvavej občianskej vojny v roku 1992. Míňame pamätník – transportér s na anténe vlajúcou štátnou zástavou, ďalej víťazný oblúk, historickú pevnosť a kopčekom stúpame k hranici Podnesterska s Moldavskom. Celkovo sme od hranice ku hranici prešli asi 60 km. Tu to nie je jeden spoločný prechod ako bolo v Pervomajsku. Kontroly sú oddelené. Najskôr Podnesterska, potom znovu kontrolne stanovisko ruskej armády a potom moldavská kontrola. Žiadne komplikácie tu nevznikli.  Možno aj neskoré poobedie a vysoká teplota výrazne znížila aktivitu pohraničníkov  a colníkov. Moldavci dali prednosť vysedávaniu pri starom drevenom stolíku v tieni košatého stromu. Ani len ten kufor na aute nechceli otvoriť.

Po necelých 24 hodinách sa znovu vraciame z Moldavska cez Podnestersko na Ukrajinu. Páša dáva znovu prednosť riziku mierneho časového zdržania a administratívnym formalitám na hranici pred nekvalitnou cestou.

Z Kišineva vyrážame asi po druhej poobede. Asi okolo tretej sme dorazili k už starej známej moldavskej colnici – tomu starému drevenému stolíku v tieni košatého stromu. Aj dnes je horúci deň. Možno horúcejší ako včera. Colníci sú ešte menej aktívni ako včera a v podstate bez otázok nás posúvajú hraničnej kontrole.  Tu nastáva problém. Nemám v pase registráciu o pobyte od moldavskej polície. Páša pomerne rýchlo presviedča policajta, že to sa časovo nedalo stihnúť. Veď celý náš pobyt v Kišineve netrval ani celý deň. Zrejme to teplo pomohlo, že policajt nemal záujem o dlhú debatu, a tak nás pustil veľkoryso  bez pokuty aj všimného ďalej. Ruské vojenské kontrolné stanovište nás ignoruje rovnako ako včera a v podstate bez dlhého zdržania prekonávame aj podnestersku kontrolu.  Popod obrovský znak s červenou hviezdou, zlatým kosákom a kladivovom a po bokoch so zväzkami obilia zviazanými červenými stuhami znovu vstupujeme do Podnesterska.  Rýchlo prebehneme cez Bender a už sa blížime k hlavnému mestu Tiraspoľ. Osud to zariadil tak, že teraz prechádzame centrom mesta. Postupne míňame Prezidentský palác, Dom Sovietov s bustou Lenina na malom námestí pred budovou. Samotná socha Lenina nie je pre mňa nijako raritná. Po Ukrajine je takýchto sôch tisíce. Ale nepamätám si, kedy som tam naposledy videl Dom Sovietov. Požiadal som Pášu o krátku zástavku a urobil si spomienkovú fotografiu. Celkovo mesto bolo veľmi čisté a pulzoval tu čulý život. Ulicami sa pohybovalo pomerne veľa aut, ale nie až tak veľa aby tu vznikali probky – zápchy. Vozový park tvorili veľmi moderné zahraničné značky, ale pochopiteľné dominovali hlavne Žigulíky a Lady. Hlavne sú tu domáce ŠPZ s podnesterkou vlajkou, hodne moldavských a nájdu sa aj nejaké ukrajinské.  Skutočne za celý krátky pobyt som nevidel žiadne autá z Európy. Turistika tu zjavne nekvitne ani individuálna, ani formou autobusových zájazdov. Asi jediným turistom, ktorého sme stretli bol osamelý cyklista. Žiaľ ten nemal ŠPZ ani žiadnu vlajočku na nosiči,  a tak som jeho národnosť nedokázal identifikovať.

A už sme znovu v Pervomajsku. Od Ukrajiny nás už oddeľujú posledné desiatky metrov. Ale ukazuje sa, že to ešte môže byť náročné prekonať poslednú podnesterskú hraničnú kontrolu. Tak tu vypadá byť ako neprekonateľný problém fakt, že nemám tu moldavskú registráciu o pobyte. Jasne rozumiem, že ide o peniaze. Páša sa mi stráca z dohľadu v budove, kde má kanceláriu veliteľ. Tak najprv sa odtrhnú od Moldavska a teraz im chýba v mojom pase nejaká moldavská pečiatka. Mohli by si vymyslieť na vytlčenie úplatku aj viac národný dôvod. Celé vyobchodovanie môjho výjazdu sa naťahuje na desiatky minút. Začína to byť vážne. Spolieham na Pášov vyjednávací talent. Tak na koniec po zaplatení tento krát až 100 ! hrivien môžem opustiť územie Podnesterska.

Kto zažil našu socialistickú atmosféru prechodu hranice a chce si obnoviť spomienky, tak návšteva Podnesterska je ideálnou príležitosťou. Tiež pre tých, ktorí to nezažili a chceli by získať takmer autentickú skúsenosť. Len nezabudnite si zobrať tie ukrajinské hrivny. Je to akoby vstupné do stroja času. Ale v reálnom socializme to bolo bez vstupného. Viac na ostro.

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.