Presun z Jakutska do Ojmjakonu je naplánovaný na dva dni cesty autom. Viac ako 700 km po federálnej automagistrále R504 Kolymskej, znamej ako Cesta kostí a potom necelých 200 km po lokálke do Ojmjakonu.
Jakutsk a Cestu kostí oddeľuje rieka Lena. Most tu nie je. Tak sa cez rieku v lete prepravujú auta trajektom a v zime jazdia po zimniku vytýčenom po zamrznutej hladine. Mesiac na jar a mesiac na jeseň spojenie medzi brehmi pre autá nefunguje. My sme rieku Lena prešli po nelegalke. Je kratšia ako oficiálny zimnik a väčšina osobných automobilov jazdí po nej. Naopak všetky nákladné auta, v čase najhrubšieho ľadu až tridsať tonové, využívajú oficiálny zimnik.
Cesta kosti začína v obci Nižnij Bestiach a končí po 2032 km v prístave Magadane. Dlhý východný úsek od mesta Chandiga stavali väzni Gulagov. „Vozovka bola pôvodne veľmi úzka pre jedno auto,“ rozpráva o ceste vodič môjho auta Alexej. „Stavbári na západnom úseku a vačšmi väzni na východnom úseku zomierali z rôznych príčin. Mŕtvych pochovávali popri ceste. No a keď ju rozširovali hroby nepremiestnili. Skutočne ideme po kostiach.“
Prvý deň cesty do miesta nocľahu v Chandige bol rovinatý s dlhymi rovnými usekmi. Prvých asi 180 km sme valili po asfalte. Potom už len po kamennej vozovke. V zime je to pre vodičov veľmi pohodlná cesta.
V meste Chandiga ma prekvapilo množstvo Čečencov. Prevádzkujú hlavne obchody a kafe. Kafe je väčšinou niečo medzi jednoduchou reštauráciou a podnikom rýchleho občerstvenia.
Druhý deň nasledoval prechod cez Verchojansky cherbet. Cesta sa zúžila a samozrejme rovné useky nahradili zakruty. Na ceste bolo veľa nákladných áut. V protismeru boli naložené zlatou rudou. Táto časť cesty bola nesmierne pekná na panoramy kopcov.
Zhruba na kilometeri 660 sme znovu v rovinatejšom terene za hrebeňom. Opäť dlhé rovné useky až po odbočku na Tomtor na kilometri 728.
Do Ojmjskonu ostáva ešte asi 200 kilometrov.
