„Z vrcholu sa mi naskytol nádherný pohľad. Videl som na mnoho míľ okolo seba – modrý Pacifik – džungľu – španielske mesto – lode, lode, lode, malé bodky na horizonte, videl som lode, plaviace sa okolo ostrovov do nasledujúcej zátoky, videl som lode mnohých štátov a z mnohých prístavov. Pri majestátnom pohľade z vrchu Ancón človeka napĺňa bázeň, i keď nevie o svetoznámej histórii Panamského prieplavu.“ Takto svoje pocity, stojac na vrchu nad hlavným mestom Panamy, v roku 1928 opísal americký cestovateľ a dobrodruh Richard Halliburton vo svojej knihe Kolumbus to začal – Boj o nové svety.
Ako študent som cestopisy tohto autora objavil v žilinskom antikvariáte, ktorý sa nachádzal v budove oproti synagóge. V tej bola prednášková aula Vysokej školy dopravy a spojov. Nie každý súdruh prednášajúci rozprával pútavo, a pokiaľ prísne nevyžadoval účasť, tak som sa rád zašil do obchodíku so starými knihami. Hľadal som tam cestopisy Hanzelku a Zikmunda. V prvej polovici 80. rokov boli v knižniciach nedostupné a nové vydania vzhľadom na politickú angažovanosť autorov socialistický režim nevydával. Občas sa vo veľmi dobrej kvalite dali kúpiť práve v antikvariátoch. V oddelení cestopisov som sa po prvýkrát stretol s opisom Panamy a vlastne aj vŕšku Ancón.
„Čo ťa na tom zelenom kopci s obrovskou panamskou zástavou tak priťahuje?“ pýta sa ma Žilinčanka presťahovaná do Panamy, keď sa na záver celodenného putovania po Zóne Panamského prieplavu dožadujem ešte návštevy Cerro Ancónu.
„Šarlotka, miláčik, keď tam Pavol chce ísť, tak pôjdeme,“ podporuje ma Carlos, „vyvezieme sa autom skoro až ku stožiaru, a potom už len vystúpame po niekoľkých schodíkoch.“
Tieto slová a Carlosov úsmev obe baby presvedčil. Na kopec sa totiž už veľmi ísť nechcelo ani Ivon.
Naše auto odbočilo z cesty vedúcej do centra Panama City. Okolo budovy Správy prieplavu sme začali stúpať smerom k pahorku Ancón, zarastenému bujnou zelenou vegetáciou.
„Budova správy bola postavená Američanmi spoločne s prieplavom,“ začína rozprávanie Carlos. Ja sa snažím čo najlepšie odfotiť ukážkovú stavbu klasickej americkej koloniálnej architektúry.
„Vo vnútri sú busty Karola V., Ferdinanda de Lessepsa, Theodora Roosevelta. Španielskeho kráľa, ktorý už v 16. storočí sníval o prepojení Tichého a Atlantického oceánu. Francúza, ktorý úspešne postavil Suezský prieplav a k bankrotu priviedol projekt Panamského prieplavu. Amerického prezidenta, ktorý po francúzskom neúspechu prijal výzvu postaviť kanál spájajúci oba oceány.“
Carlos preruší rozprávanie v okamihu, keď zastavujeme pri búdke s policajtkou. Tá mu oznamuje, že cesta k vrcholu kopca Ancón je uzavretá.
„Musíme ísť peši,“ konštatuje Carlos.
Počasie je neisté. Nad hlavami sa nám prevaľujú ťažké mraky. Nie je jasné, v akom okamihu sa rozhodnú spustiť nový lejak. Sme v tropickom pásme a vrcholí invierno – obdobie zimy. Dnes sme už rovnakou mierou zažili dážď aj slnečné počasie. Verím, že nezmokneme.
„Ku zástave je to dobrá trištvrte hodina a hocikedy môže začať liať,“ pokúša sa Šarlota predsa len zavrhnúť dlhú pešiu prechádzku. Je to zbytočné. Carlos vyberá dáždniky a ako prvý sa vydáva smerom k domom postaveným pre amerických úradníkov kedysi spravujúcich prístav. Ja ho s nadšením nasledujem a naše manželky sa pridávajú…
Celý čas ideme po asfaltových serpentínach. Spočiatku len zeleným tunelom hustej vegetácie, ktorou občas preletí nejaký pekne sfarbený vták. Na ikonu stredoamerického vtáctva – tukana, však šťastie nemáme. Predbiehame asi dve panamské rodinky smerujúce rovnako ako my na vrchol. Pozdravujeme sa s niekoľkými z kopca zostupujúcimi turistami. Ako naberáme výšku, otvárajú sa nám čoraz zaujímavejšie panorámy. Náš pelotón od štartu vedie Carlos, nasleduje babská dvojica a ja neustále zaostávam. Digitálna technológia fotografovania ma nelimituje v počte záberov a tie skutočne vo veľkom množstve pribúdajú na pamäťovej karte foťáku.
Pred niečím ako finálnou rovinkou na plochom vrchole 199 m vysokého kopca nás čaká niekoľko desiatok metrov dlhý výstup strmými betónovými schodmi. Dostať sa k cieľu, vysokánskemu stožiaru s plápolajúcou panamskou zástavou, mi trvá nekonečne dlho.
Príroda pahorku Cerro Ancón sa od návštevy Richarda Halliburtona pred 90 rokmi určite nezmenila. Dnešný výhľad by ho však asi veľmi prekvapil. Panamský prieplav tu samozrejme ostal, ale pribudol mu mladší brat s výrazne lepšími technickými parametrami, umožňujúci plavbu lodiam väčších rozmerov. Ak Halliburton písal, že videl lode, lode, lode, tak my teraz vidíme lode, lode, lode, lode, obrovské lode, obrovské lode, obrovské lode, obrovské lode. Pribudli aj malé bodky na horizonte a obrysy lodí čakajúcich na vstup do prieplavu sa tiež zväčšili. Pribudol kontajnerový prístav. Samozrejme, gigantických rozmerov a s kovovým modrým pralesom žeriavov.
Americký cestovateľ nemohol tušiť, že v roku 1962 bude ponad prieplav postavený Puente de las Américas
(Most Amerík). Ja sa nemôžem vynadívať na jeho nádhernú kovovú konštrukciu s krásnym oblúkom.
„Ty vole, to je stavba,“ počujem za chrbtom Carlosa. „Aj mne sa veľmi páči. Vedľa sa stavia nový. Budujú ho Číňania. Bude to už tretí most ponad prieplav na pacifickej strane. Presuňme sa viac doprava. Za plavebnou komorou Miraflores je druhý most Puente Centenario (Most storočia). Otvorili ho v auguste 2004. Pomenovaný je na počesť stého výročia nezávislosti Panamy od Kolumbie.“ Som veľmi rád, že sme stihli návštevu ešte pred postavením tretieho mostu. Predpokladám, že budúci návštevníci sa už nebudú môcť kochať takou krásnou panorámou ako my.
Z mojich prognostických myšlienok ma vyrušil hukot vrtuľových motorov. Preletelo okolo nás lietadlo smerujúce na pristátie na letisku v Albrooku. Na jeho bielom trupe je červenou farbou napísaný názov spoločnosti – Air Panama. Z kopca máme celé letisko ako na dlani. Halliburtona by takýto pohľad určite potešil, keďže bol aj pilotom dvojplošníka „Lietajúci koberec“, ktorým absolvoval cestu okolo sveta.
Výhľad na staré koloniálne španielske mesto Panama Viejo máme s Richardom viac-menej rovnaký. Nám však s odstupom takmer storočia pribudla panoráma nespočetného množstva mrakodrapov. Asi ťažko nájdete lepšie miesto na spomienkovú fotografiu zo stredoamerického Dubaja.
Všetci sme v cieli. Spoločne stojíme neďaleko 65 metrov vysokého stožiara s panamskou vlajkou. Úplne k nemu sa ísť nedá. Je ohradený plotom.
„Toto miesto má pre nás Panamčanov veľký symbolický význam,“ pod pomníkom sediacej ženy s mierne sklonenou hlavou začína vysvetľovať Carlos, „v čase keď bola Zóna kanálu v správe Američanov, v jej oblasti sa nachádzal aj kopec Ancón. Panamčania nemali povolený vstup do Zóny. Ich smutné pocity sa identifikovali s jednou z najkrajších básní poetky Amelie Denis de Icaza z roku 1906, Al Cerro Ancón.“
Vedľa pomníku poetky stojí menší pomník. Vlastne to je len pamätná tabuľa s textom o dohode medzi USA a Panamou z roku 1977 o odovzdaní Zóny kanálu Panamskej republike. Stoja pri nej dve deti. Staršie dievčatko číta text mladšiemu chlapcovi. Človek nemusí byť veľký pozorovateľ, aby pochopil, že to dievčatko je veľmi hrdé na to, že Cerro Ancón patrí Paname.
Prezident USA Jimmy Carter a prezident Panamy Omar Torrijos 7. septembra 1977 podpísali novú zmluvu o prieplave. Američania sa v nej zaviazali do roku 2000 odovzdať Panamčanom úplnú správu nad Panamským prieplavom .
