Dnes sa rozlúčime s Čukotkou. Je pred nami let do Moskvy, 8 hodín a 40 minút. Ak nenastane náhla zmena počasia, po tretej poobede odlietame. Prílet do hlavného mesta Ruskej federácie máme plánovaný približne v rovnakom čase. Tešíme sa, že si ešte užijeme časť dňa aj v Moskve. Dnes to bude poriadne dlhý deň.
V našom naplánovanom programe už ostal posledný bod. Návšteva prísne utajovanej raketovej základne so skladom jadrových rakiet. Objekt Anadyr – 1 sa nachádza asi 10 km od letiska. Poslednýkrát sa trajektom presúvame cez záliv z brehu, kde stojí hlavné mesto Čukotky, na breh, kde je letisko. Od hotela štartujeme po ôsmej ráno. Na miestne pomery to je veľmi zavčasu. S prepravou musíme počkať, kým dvojčlenná obsluha trajektu neukončí rannú hygienu.
„V Gudyme vás budú naháňať rádioaktívni mutanti,“ s úsmevom nás včera pred návštevou jedného z najtajnejších vojenských objektov Sovietskeho zväzu strašil Sergej (asistent sprievodcu). „Už to tam nevypadá tak, ako je to zobrazené vo vašom knižnom sprievodcovi. V novembri 2017 sem armáda poslala obrovské buldozéry a celé opustené mestečko zrovnali so zemou. Vy sa už dostanete len do rozsiahleho protiatómového bunkra vybudovaného pod horou vo večne zamrznutej pôde. Do minulého roku sa dali navštevovať aj nadzemné objekty. Zvedavci si odnášali rôzne predmety, ktoré tu po odchode vojakov ostali.“
„Prečo objektu hovoríte Gudym?“
„Anadyr – 1 má viacero názvov. Magadan 11, Objekt S a Gudym. Ten posledný názov sa tu používa najčastejšie. Je to priezvisko dôstojníka, ktorý velil výstavbe. Tá bola prísne utajovaná. Stavitelia oficiálne žili v Moskve. Tam mali svoje poštové adresy. Bunker a infraštruktúra sa začali stavať v roku 1958. Všetko bolo vybudované s predstihom. Po ukončení prác vraj plukovníkovi Gudymovi telefonovali z USA s blahoželaním k úspešnému dokončeniu stavby…“
Spomienky na včerajší rozhovor prerušilo nalodenie sa na trajekt. Ranné slnko osvietilo Anadyr, ktorý sa s nami lúči nádhernou panorámou.
Prechádzame cez obec Ugolnije Kopi, konkrétne cez opustené kasárne – mesto duchov. Po kamenistej ceste smerujeme ďalej do údolia medzi kopcami. Objavujúce sa strážne veže a zvyšky ostnatých plotov jasne avizujú, že sa blížime k cieľu. Ešte niekoľko sto metrov pomedzi ruiny bývalého vojenského mestečka a naše auto zastavuje. Šofér vystupuje s plastovým bielym vedrom v ruke.
„Tam oproti v kopci je portál alebo jednoducho len diera. Vpravo južný a vľavo severný vchod do bunkra. Vo vnútri sa ničoho nemusíte báť. Žiadne zvery tam nežijú. Pozor si ale dajte cestou. Z kríkov môže vyskočiť medveď.“
Tým inštruktáž končí. Šofér smeruje na opačnú stranu do tundry zberať lesné plody. My vyberáme z vakov čelovky a vydávame sa smerom k južnému portálu s číslom 14 (severný má číslo 15). Nikde sa nedozviete kde je zvyšných 13 portálov. Do niekoľko kilometrovej temnoty chodieb, skladov a miestností pod horou sa odvažujeme len my dvaja so Saškou a Číňania.
