Dnes ráno vstávame do mimoriadne odporného počasia. Vytrvalo mierne popŕcha, ale silný vietor nafúka vodu na odev tak, že ten úplne navlhne. V programe na dnes máme návštevu pastierov sobov. Postupne sa náš odchod odkladá. Vždy po hodine. Pred obedom je definitívne rozhodnuté. Dnes nikam nepôjdeme.
My sme sa na tento variant pripravili a v batožine sme si doviezli spoločenskú hru. Dlhý čas nám pri nej rýchlejšie ubieha.
„Nastala polárna noc,“ komentuje našu činnosť Míša.
V byte nás postupne navštevujú všetci naši miestni známi, hlavne tí, ktorí sem prišli ako my za turizmom alebo pracovnými povinnosťami. Náš byt sme nazvali Kaffe u Míšu.
Hneď ráno sa zastavujú na pokec o včerajšom výlete k Mysu Dežňova Edik a Denis. Tešia sa, že nám prialo počasie.
„Dáte si slovenskú kávu?“ kladiem otázku našim priateľom.
„Da,“ jednohlasne odpovedajú.
Varím im „turka“ z Popradskej kávy. Červený balíček je otvorený položený na stole a Edik si ho gurmánsky prikladá k nosu. S neskrývaným labužníckym pocitom svoj čuchový orgán opakovane vnára do vrecka s kávou. Denis chytá vôňu, ktorej sa podarilo uniknúť z balíčka zdvihnutým nosom a hlbokými nádychmi. Obaja sa nevedia dočkať kávy. Uvarenie netrvá dlho. Na kuchynskej doske je kipjatnik – zariadenie, v ktorom je neustále k dispozícii vriaca voda, stačí si ju len načapovať. Je to presne tak, ako to poznáme z ciest v ruských vlakoch.
Okrem Kaffe v našom byte si aj Číňania otvorili svoj gastronomický podnik v ich byte. K Maxovej rituálnej príprave čaju sa pridala Luna s varením. Na obed sa premiestňujeme do ich „Čínskej reštaurácie“.
„Naša kuchyňa je trošku ostrá,“ pred prvým sústom nás upozorňuje na osobitosť svojej kuchyne Luna. A dobre urobila. Jedno jedlo sa dalo zjesť s vynaložením síl na prekonanie jeho silnej štipľavosti a z druhého som zvládol len prvú lyžicu. Pol hodiny som sa spamätával.
Takto nejako tu prebiehajú mnohé pobyty turistov. Na počasie treba mať veľké šťastie. Ľuba z filmového štábu nám rozpráva o svojej skúsenosti: „Do Anadyru som z Moskvy priletela 1. augusta. Let nasledujúci deň pre počasie zrušili. V dedine Ugoľnije Kopi som ostala zablokovaná päť dní. Do Lavrentija som letela až 6. augusta spoločne s vami.“
Narýchlo sme si dohodli návštevu v zdravotnom stredisku. Jeho nová budova susedí cez ulicu s domom, kde sme ubytovaní. S pani doktorkou Sapijou Norusbekovovou, pediatričkou, sa rozprávame asi hodinku. Rozhovor bol skutočne zaujímavý.
Večer ideme znovu do „Čínskej reštaurácie“. Pozvala nás sem Edikova žena Viktória. Každému účastníkovi tripu venuje malý čukotský suvenír. Má so sebou aj niekoľko starých rodinných fotografií. Rozpráva, ako tu v minulosti žili s rodičmi. A nechýba ani prezeranie fotiek v mobile. Pochváli sa svojimi 6 deťmi, hlavne dcérou, ktorá študovala v Petrohrade a ostala tam pracovať ako etnografka venujúca sa čukotskej kultúre. A samozrejme v jej mobilnom fotoalbume nechýbajú fotografie s úlovkami Edika. Veľryba veľká alebo obrovská. Vlky a medvede.
takze o zdravie a deti sa stara stat aj tam..
r e s p e k t