Náš druhý pokus o dosiahnutie geograficky zaujímavého Mysu Dežňova (najvýchodnejšieho bodu Euroázijského kontinentu) začíname rovnako ako pred dvoma dňami krátko po ôsmej hodine ráno. Tentokrát nezvoní žiadny mobil v našom aute a my sa ocitáme v prístave v Lavrentiji. Hovoriť o prístave je viac ako honosné. Je pravda, že napravo od nás je betónové mólo. Nie je však určené pre nás, nakoľko my nie sme kontajner. Tie sa tu nakladajú na loď, ktorá ich preváža k nákladnému plavidlu kotviacemu asi 500 metrov od brehu. Naša loď prichádza ku kamenistej pláži a my sa na ňu naloďujeme. Sme historicky prvá skupina nášho sprievodcu Míšu. Do dnešnej plavby všetky predošlé realizoval z Lorina na kovových veľrybárskych člnoch.
„Vy si dnes odskúšate luxus v zakrytom člne,“ komentuje loď náš gid – sprievodca.
Kapitánom je Igor. Dobre pozná celú trasu. „Do Uelenu, na pobreží Severného ľadového oceánu, pravidelne vozím poštu alebo čerstvé potraviny, hlavne zeleninu a ovocie.“
Do poslednej chvíle prežívame strach zo zrušenie plavby. Hlas vo vysielačke povoľuje Igorovi vyplávať. S radosťou mávame dvom pohraničníkom na brehu na rozlúčku. Ich prítomnosť je tu nevyhnutná pri každom opustení brehu turistami. Nijako konkrétne nás nekontrolujú, len si prehodia niekoľko slov s Míšom a spočítajú na diaľku počet osôb.
More je pokojné ako voda vo vani doma v kúpeľni. Z tohto žiadna morská choroba nehrozí. Žiaľ, je hmla a z pobrežia vidíme len nevysoký pás pevniny nad hladinou mora. Väčšina plavby je v blízkosti brehu. Čln naberá rýchlosť a my sa každým okamihom vzďaľujeme Lavrentiju. Úzkosti sa definitívne zbavíme, až keď Míša po asi dvoch hodinách na otvorenej palube skríkne: „Tam je dedina Naukan a tam nad brehom, ten ružový maják je pamätník Dežňova.“ Sme skoro v cieli. K samotnému Mysu Dežňova ostáva ešte 7 kilometrov, ale toto miesto je niečo ako jeho „marketingová tvár“. Z obrázkov na internete alebo knižného sprievodcu dobre poznáme tento ružový stĺp s bustou prvého cestovateľa cez prieliv medzi Euráziou a Amerikou na pozadí sýtej zelenej farby tundry.
Na brehu na nás čakajú dvaja pohraničníci. Novinkou tohto miesta v tomto roku je ich sezónne postavený stan niekoľko metrov pod pamätníkom. Sme pre nich vítaným spestrením ich služby na tomto veľmi málo navštevovanom mieste. Aj tu platí, že kontrola sa minimalizuje na spočítanie počtu turistov. Nevieme sa dočkať, kedy budeme pri majáku – pamätníku. No nie je to také jednoduché. Pohraničníci nás zastavujú pri svojom stane. Nejedná sa o žiadnu dodatočnú pasovú kontrolu. Chcú nás pohostiť horúcim čajom a porozprávať sa s nami.
„Kedy tu boli poslední turisti?“
„V minulom týždni. Loď čo vozí celé skupiny na Wrangelov ostrov. 112 ľudí.“
A konečne sme pri Semjonovi Dežňovovi. Spoločne so Saškou máme pocit, ako by sme tu stretli aj ostatných slávnych cestovateľov po Eurázii. Duchov ich všetkých silno na sebe pociťujeme. Ostávame tu dlho sedieť a pozerať sa na stále pokojnú hladinu Beringovho prielivu.
Pri ceste späť sa znovu musíme zastaviť u pohraničníkov na čaj. Jeden z nich Saške berie ruksak, nesie jej ho na pláž a tiež jej pomáha na úsekoch strmého zostupu. Povestná galantnosť a ochota pomôcť ženám-cestovateľkám v priamom prenose. Saška pomoc so zostupom nepotrebuje, ale z amerického sprievodcu po železnici BAM vie, že sa ponuka nemá odmietnuť.
Na pláži už Míša navaril obed. Dnes máme jedlo z konzerv. Jeho zásobu obohatila jedna obrovská od pohraničníkov. Doniesol im ako darček cesnak (ten je tu veľmi cenný), cibuľu, cigarety a ako sme už registrovali v dedine Čukčov, urobil malý výmenný obchod.
Po dvojhodinovej prestávke sa znovu naloďujeme a pokračujeme k skalnatému Mysu Dežňova. Po celú plavbu už ostávame na palube. A sme tu. Strmý skalnatý breh a od neho oddelená samostatne stojaca skala. Z mora trčí ako také zubisko. Digitálne fotoaparáty necvakajú, ale mne tento zvuk beží hlavou. Akosi viac to tu hádže. Veď sme na mieste stretnutia dvoch oceánov. Neviem, či skutočne alebo je to psychológia, ale po vplávaní do vôd Severného ľadového oceánu sa citeľne ochladilo a začal duť studenší vietor. Skalnaté pobrežie pokračuje ešte niekoľko minút a potom sa náhle zmení na rovné. Tu leží osada Uelen. Medzi budovami sa leskne kupola pravoslávneho chrámu. Sú tu podstatne väčšie vlny, ako boli na pláži v Naukane. Igor manévruje a snaží sa pristáť. Jeho úsilie prerušuje oznam o blížiacej sa zmene počasia a tak obracia čln na spiatočnú cestu. Stále sme všetci na malej palube. Teraz plávame smerom zo Severného ľadového oceánu do Tichého. Presne tak ako Semjon Dežňov. A sme znovu pri jeho myse. Do krytej časti lode vstupujeme až za Naukanom. Vysoko nad plážou pri svojom zelenom stane stála nastúpená celá miestna ruská pohraničná stráž (traja vojaci) a usilovne nám mávali. My im tiež.
