Dnes sme sa nemohli dočkať rána. Od včera večera máme potvrdené, že ideme na Mys Dežňova – najvýchodnejší bod Euroázijského kontinentu. Spred domu odchádzame o 08:16 hod. Smerujeme do Lavrentija, kde sa máme nalodiť na loď s kurzom do Severného ľadového oceánu. 08:25 vodičovi zvoní mobil a ja tuším, že to neveští nič dobré.
„V Beringovom prielive sa zdvihol silný vietor. Lodi zrušili povolenie na vyplávanie,“ znie informácia od vodiča. Je to obrovské sklamanie. Tu na Čukotke to tak ale chodí. Sme mimoriadne závislí od počasia, a to sa mení veľmi rýchlo.
Míša organizuje náhradný program. Už o hodinu sedíme v člne. Nesmerujeme k významnému geografickému bodu, ale k významnému rodinnému miestu Ribchirginovcov, na ich dáču – chatu v bývalej čukotskej osade Akani. V člne sme s Edikom, jeho manželkou Viktóriou a najmladším synom Antonom. Naša spoločná cesta trvá necelú hodinu.
Osada bola nútene vysídlená v rámci programu koncentrácie pôvodného obyvateľstva do „centier“, v ktorých im bola vybudovaná, na dané podmienky, kvalitná infraštruktúra.
Viktória vyskakuje z člna ako prvá a kým my stúpame strmým brehom k Akani, ona už bubnuje na bubne aby nás privítala. Chlapi zapaľujú oheň v provizórnej piecke a do kanvice dávajú variť vodu na čaj. Viktória sa „zašila“ do chaty, kde chystá pohostenie. Ako prvé nie pre hostí, ale pre duchov tohto miesta. My pridávame k pestrému výberu jedla, ovocia a tabaku aj našu domácu slivovicu. Duchovia musia byť tou našou slovenskou pálenkou nadšení. Celý deň máme slnečné počasie a tešíme sa zo spoločnosti ľudí krásnych svojou dušou, priateľstvom a nekonečnou srdečnosťou.
Z večerných návštev na našom byte a zaujímavých rozhovorov sa tu stáva tradícia. Dnes prišli členovia filmárskeho štábu, ktorý v Lorine natáča už mesiac (a ešte mesiac tu bude) večerný hraný film.
