„Na celom svete pravdepodobne neexistuje miesto s tak silnou koncentráciou podvodov a hanebností, tak presiaknuté chorobami, taká žumpa morálnej a fyzickej skazenosti a hnusu, ako je tento produkt stavebného priemyslu 19. storočia,“ po prečítaní úvodnej vety v kapitole o meste Colón a jeho okolí v našom knižnom sprievodcovi sa na mňa manželka Ivon pozerá pohľadom, v ktorom badám otázku: „Ty si asi zošalel ak chceš ísť do tohto mesta.“
„Čítal som to. Je to však názor na Colón starý viac než 100 rokov.“
„Tak pokračujem,“ neprestáva Ivon v čítaní z hrubej knihy Turistický průvodce Sřední Amerika. „Nechválna reputácia Colónu je úplne zaslúžená, väčšinu mesta tvoria hnusne páchnuce slamy, na uliciach smrdia kopy odpadkov a človek si tu nie je istý majetkom ani životom. To je už aktuálny text,“ trvá na nevhodnosti návštevy.
„Aj to som čítal. Rok vydania sprievodcu je 2004, takže to už určite bude lepšie.“
„A čo Carlosov názor? Ani on sa sám nevydá do Colónu, a to je rodený Panamčan!“
Tušil som, že vyslovené odhováranie nášho miestneho priateľa od výletu do metropoly karibského pobrežia bude posledný manželkin tromf.
„Áno. Carlos ma odhováral, ale nakoniec súhlasil s podmienkou, že mi tam nájde sprievodcu. Niekoho zo svojich známych v Colóne. Večer mi pošle kontakt, kto ma tam bude čakať.“
Týmto naša manželská diskusia na izbe hotela skončila. Ivon ja ďalej ponorená do čítania sprievodcu a ja si na internete hľadám informácie o ceste vlakom z Panama City do Colónu. Je to najstaršie železničné spojenie medzi dvoma oceánmi. Žiadna transkontinentálna vzdialenosť. Len asi 80 kilometrov koľajníc. Výstavba stredoamerickou džungľou a bažinami bola veľmi náročná. Vyžiadala si tisíce životov dovezených čínskych a karibských robotníkov. Po štyroch rokoch budovania bola v roku 1855 trať Panama Railroad Company sprevádzkovaná. Rýchlo sa stala dôvodom prvej intervencie severoamerickej armády v krajine. Zámienkou bola „ochrana železnice a amerických záujmov“. Cieľ môjho plánovaného výletu, Colón, bol založený v roku 1852 na mangrovníkových bažinách, ako stanica transpanamskej železnice na brehu Atlantického oceánu. Stanica sa pôvodne volala Aspinwall, po jednom z majiteľov železnice. Kolumbijské úrady však trvali na tom, aby sa mesto volalo Colón, na pamiatku Krištofa Kolumba.
Železnica má síce zlatý vek dávno za sebou, ale aj dnes je dôležitým transportným prostriedkom hlavne pre dopravu kontajnerov. A ako som si naštudoval, aj ako turistická atrakcia. Je to alternatíva k preplávaniu Panamského kanálu loďou. Takáto cesta jedným smerom trvá 12 hodín, je finančne celkom nákladná a turistické kancelárie ju organizujú len asi dvakrát do mesiaca. Vlakom je to pravidelnejšie. Jazdí pravidelne od pondelka do piatku. Vždy ráno z Panama City a večer naspäť z Colónu. Cenovo je to výrazne lacnejšie ako loďou a časovo to trvá len jednu hodinu.
„Napriek tomu, že Panamčania majú v povahe preháňať,“ pokračuje Ivon v čítaní informácií, „povesť Colónu ako mesta s najväčšou zločinnosťou v zemi nie je bezdôvodná. V každom prípade vaša návšteva mesta vyžaduje veľkú obozretnosť a ostražitosť. K lúpežným prepadnutiam dochádza aj v centre a za bieleho dňa.“
„Dnes som si kúpil do foťáku aj do kamery nové karty. Takže ak ma okradnú, prídeme len o zábery z jedného dňa. A v Colóne sa nemienim zdržiavať. Ak, tak len na vlakovej alebo autobusovej stanici. Plánujem sa pozrieť na pevnosť San Lorenzo za mestom.“
„To som hneď pokojnejšia,“ zdá sa, že Ivon definitívne rezignovala.
Na stole zavibruje mobil. Došla mi fotografia môjho „osobného strážcu“ v Colóne. Z displeju sa na mňa pozerá mohutný potomok karibských budovateľov železnice. Veľká okrúhla holohlavá čokoládová hlava s obrovským plochým nosiskom. Vážny pohľad z malých tmavých očí. Žiadny úsmev, len prísne zovreté pery. Vysoká postava v bielom tielku a tmavomodrých teplákoch má ľavú ruku, skôr labu, opretú o stoličku a v pravej ruke, labe, drží okuliare. Optické, nie tmavé slnečné. To robí zo Silvona Gonzaleza intelektuála. Bez tých okuliarov by som sa ho celkom zľakol. Ešte aj to priezvisko – Gonzalez. Znie ako meno bossa nejakého gangu z Kolumbie. Samozrejme, priateľovi Carlosovi plne dôverujem, a tak som na pobyt v Colóne pripravený. Zajtra skoro ráno, ešte za tmy, vyrazím z hotela. Posledné, čo pred cestou zvažujem je, či mám manželke ukázať fotku Silvona.
PANAMSKÁ REPUBLIKA vznikla 3. novembra 1903. Sprisahanci vedení Francúzom Philippom Bunau-Varillom, krytí americkou vojnovou loďou Nashville, kotviacou pri panamských brehoch, vyhlasujú nezávislosť od Kolumbie, ktorá odmietla ratifikovať zmluvu s USA o stavbe prieplavu medzi Tichým a Atlantickým oceánom.
REPORTÁŽ BOLA UVEREJNENÁ 10. februára 2020 v týždenníku MY ŽILINSKÉ NOVINY
Ak máte seriózny záujem individuálne navštíviť Panamu a chcete využiť pri ceste pomoc našich priateľov Carlosa a Šarloty kontaktujte nás bookspavol@bookspavol.com.
