Maroko, krajina ležiaca na severozápade Afriky, je skutočnou križovatkou farieb a vôni. Kráľovstvo s rozlohou porovnateľnou s Francúzskom, od ktorého sa osamostatnilo v roku 1956, omývajú vlny Atlantického oceánu a Stredozemného mora. Pestrosť prírody – od horstva Vysokého a Stredného Atlasu so zimným lyžiarskym strediskom, cez skalnú púšť hamadu, cédrové lesy až po saharské púštne duny s možnosťou lyžovania na piesku, dopĺňa pestrosť historických a kultúrnych pamiatok. Kto by nepočul o trhu v Marrákeši, o hlavnom meste Rabate, kde sídli kráľ, o medine najstaršieho mesta Fez, či o uličkách v meste Tanger ležiaceho oproti Gibraltáru.
Mňa ale najviac zaujíma mesto Casablanca (arabsky ad-Dár al-Bajdá ). Vonkoncom ma neláka aglomerácia s viac než 3 miliónmi obyvateľov. Som, ako sa spieva v piesni Slovenský klín od českej skupiny Chinaski, Made in Czechoslovakia a československá stopa je s Casablancou neodškriepiteľne spojená od roku 1942.
Po pristátí v Marrákeši nás čaká 250-kilometrový presun k brehu Atlantického oceánu do mesta, ktorého prístav je živší než Marseille. Po skoro štyroch hodinách jazdy zastavujeme v Casablance pri mešite Hassana II. Je to ukážka rastúceho bohatstva kráľovstva.
„V priebehu trinástich rokov stavby vyrástol na skalnej plošine na brehu Atlantického oceánu impozantný objekt,“ informuje nás naša sprievodkyňa. „Slávnostne bola mešita otvorená v roku 1993. Je fenomenálnym dielom francúzskeho architekta M. Pinseaua. Do vnútra mešity sa zmestí 25 000 veriacich a na nádvorie ďalších 80 000.“
Len s veľkou námahou dokážeme do objektívu nášho fotoaparátu dostať stavbu mešity aj s minaretom dosahujúcim výšku 200 metrov. Je teplý, slnečný marcový deň, ale od Atlantiku fúka nepríjemne chladný a hlavne silný vietor. Sme celkom radi, keď znovu sedíme v našom minibuse.
„Môžete poprosiť šoféra, aby nám zastavil na tejto adrese?“ oslovujem so žiadosťou našu sprievodkyňu a podávam jej na lístku napísanú ulicu s číslom domu – Boulevard Sour Jdid 248. „Je to len niekoľko sto metrov od mešity. Bulvár začína priamo tu pred ňou,“ dopĺňam informácie k mojej prosbe.
„My máme ale naplánovaný program. Čo je na tej adrese?“ u sprievodkyne sa môj nápad nestretáva s veľkým porozumením.
„Bar.“
„Vy chcete teraz, o štvrtej poobede, navštíviť bar?“
V tomto okamihu vyzerám v očiach sprievodkyne ako nejaký alkoholik. To, že to musí byť so mnou vážne, dokazuje skutočnosť, že napriek spoločnosti manželky a dvoch dcér sa dožadujem zastávky v bare.
„Na tej adrese nie je obyčajný bar. Je to The Rick‘s Café. Imitácia nočného lokálu z filmu Casablanca.“
„Toho oscarového filmu z obdobia druhej svetovej vojny?“
Zdá sa, že názor na mňa sa mení a zastávka v bare má nádej na úspech.
„Hlavnú ženskú hrdinku stvárnila švédska herečka Ingrid Bergmanová. Rola Ilsy patrila vraj medzi jej najlepšie výkony. Podstatná časť deja jedného z najlepších hollywoodskych filmov o láske sa odohráva v nočnom podniku Američana Ricka. Príbeh československého odbojára utekajúceho pred nemeckými nacistami je zasadený do Maroka, natáčalo sa však v Kalifornii a Arizone. Bar si tu otvorila v roku 2004 Američanka Kathy Kriger.“
Je rozhodnuté. Program zájazdu má mimoriadnu zastávku, ktorá sa stretla so všeobecným záujmom spolucestujúcich. Všetci o filme počuli, ale nevideli ho. Tak sa na niekoľko minút stávam sprievodcom.
„S Československom spája film postava Victora Laszla.“ Moji poslucháči sú zaskočení „rýdzo“ československy znejúcim priezviskom. Neriešim rozhodnutie hollywoodskych filmárov o mene jedného z hlavných mužských hrdinov a pokračujem v opise deja. „Victor Laszlo je na úteku z fašistami obsadenej Európy. Je na čele československého odboja a pozná vodcov podzemných organizácií v Nórsku, Holandsku a Grécku. Sprevádza ho manželka Ilsa. Tá prežila v Paríži, tesne pred jeho obsadením Nemcami, ľúbostný vzťah s Rickym. To netušila, že správa o smrti jej manžela je nepravdivá. V Casablance sa stretáva zaujímavý trojuholník vzťahov a charakterov.“
Minibus zastavuje takmer priamo pred dverami baru. Žiaľ, tie sú zatvorené. Pokračovanie opisu deja a udalostí súvisiacich s filmom pri pohári dobrého koktailu sa nekoná. Rýchlo si aspoň odfotografujeme reklamu nad vstupom do lokálu a pokračujeme v ceste.
Sklamanie? Nie. Dôvod vrátiť sa do Casablancy. Určite si ho naplánujem s prenocovaním, aby som zažil večernú atmosféru Rick‘s Café s melódiami znejúcimi z originálneho piana Pleyel z 30. rokov minulého storočia.
A ako to dopadlo s Victorom, Ilsou a Rickym? To si dopozerajte vo filme Casablanca. Podľa názoru filmových kritikov by ste to nemali oľutovať.
CASABLANCA vstúpila do dejín nielen filmu, ale aj II. svetovej vojny. V novembri 1942 sa v jej okolí vylodili americké vojská pod velením generála Eisenhowera a v januári 1943 sa tu konala konferencia prezidenta USA Roosevelta a premiéra Veľkej Británie Churchilla.
REPORTÁŽ BOLA UVEREJNENÁ 3. februára 2020 v týždenníku MY ŽILINSKÉ NOVINY
