Celkom neočakávane som sa ocitol v ukrajinskom vlaku číslo 738 InterCity z Kyjeva do Zaporožia. Môj miestny spolupracovník náhle ochorel, a tak tradičnú automobilovú formu presúvania sa po Ukrajine mením za vlak. Neplánovaná cesta pojezdom, mi pripomenula zážitky z ruských železníc. Sadám si preto k počítaču a píšem text do Zápisníka zo služobných ciest.
Vagón, do ktorého nastupujem, nie je plne obsadený. V takomto stave už aj ostane. Na celej trase medzi prvou stanicou v Kyjeve a poslednou v Záporoží sú len dve zástavky. Jedna je služobná a druhá Dneper, kde vystupujem. Väčšinu spolucestujúcich tvoria mamičky spolu s deťmi, dopĺňa ich jeden starší manželský pár – starí rodičia tiež cestujú s vnučkou. Je to celkom logické. Je polovica júna a od začiatku tohto mesiaca sú na Ukrajine prázdniny. Takže hurá preč z takmer trojmiliónového betónového Kyjeva. V jednom kupé sedia štyria chlapi, ktorí zrejme tak ako ja smerujú za obchodom. Všetci spolucestujúci však majú niečo spoločné – ich čelá sú skropené potom. Nečudo, červený ortuťový stĺpec na teplomere pri dverách môjho kupé sa zastavil na 32 °C.
Ukrajinské vozne sú modernejšie než tie, ktoré sme zažili pri cestovaní po ruskej Sibíri a Ďalekom východe. Dispozícia kupé je rovnaká. Na podlahe nechýbajú koberce – červený základ je doplnený pre mňa nedefinovateľným vzorom čiernej, bielej a hnedej farby. Deväť kratších kobercov v každom kupé a jeden veľmi, veľmi dlhý na celú chodbičku. Po rozbehnutí sa vlaku oceňujem, že klimatizácia v strope kupé sa snaží fungovať a postupne sa jej darí znižovať teplotu. Čo ma na ukrajinskom vagóne najviac potešilo sú vyleštené okná – ideálne na fotografovanie. Smola, že môj cestovateľský fotoaparát na pracovné cesty neberiem. Musím si vystačiť s mobilom.
Ukrajina to je rovina s nekonečnými poľami. Teraz na začiatku júna je tu všetko sýto zelené. Len občas sa v teréne objavia mierne zvlnenia. Pred mostami, ktorými prechádzame, sú strážne domčeky. Pred páliacim slniečkom sa schováva vojak s prehodeným samopalom cez plece vo vnútri strážnice. Cez otvorené dvere pozdravuje nášho rušňovodiča.
Stanice za oknom sú ako kópie toho, čo som videl v Rusku. Často malý parčík medzi budovou a koľajiskom, vždy upravené a čisté.
Rýchlosť aj podskakovanie a hádzanie vlaku zo strany na stranu zodpovedá zážitkom z Transsibírskej magistrály na tom najpriamejšom úseku v nížine medzi riekami Irtyš a Ob v západnej Sibíri. Malým deťom, ktorým mamy ustlali na ležadlách, sa toto cestovanie veľmi páči. Usudzujem tak na základe pohody v ich tvárach, ktoré som zazrel cez otvorené dvere kupé počas presunu na toaletu. Tá je tiež modernejšia než tá na Sibíri. Jednoducho ovládateľný vodovodný kohútik a veľké umývadlo rozšírili zoznam pozitívnych parametrov vozňa. K dokonalosti chýbalo len tekuté mydlo. Niekto ho zabudol doplniť do nádobky.
Dostávam chuť na čaj. Alebo na kávu? Ani jedno so sebou nemám a vo vagóne ani nie je voľne k dispozícii samovar. Moju túžbu po teplej tekutine idem vyriešiť ku sprievodcovi. Je to starší bielovlasý pán oblečený v bielej letnej košeli a tmavých nohaviciach. Cestou uličkou na opačnú stranu vagóna, kde je služobné kupé, som sa rozhodol pre kávu.
„Kafe móžna?“ kladiem priamu a stručnú otázku, slovíčkom prosím sa nezdržiavam, keďže viem, že to tu nikto odo mňa neočakáva.
„Áno, ale náš kávovar nefunguje,“ sprievodca Vasilij mi so smútkom v očiach ukazuje malý presso prístroj umiestnený v skrinke zavesenej na stene služobnej miestnosti. „môže byť moja instantná káva?“
„Môže byť.“
„Desať hrivien,“ sprievodca si malým podnikaním vylepšuje svoj finančný príjem.
Lyžička hnedého prášku zapĺňa dno skleneného pohára položeného do kovového podstavca. Vasilij otvára dvierka na skrinke presne na tom istom mieste, kde sa v ruských vagónoch nachádza samovar. Aha, Ukrajinci tento prístroj utajujú. Kým mi v pohári zalieva horúcou vodou kávu, objavuje sa pri nás mladý pasažier z vedľajšieho vagóna.
„Kondicioner – klimatizácia nebude pracovať?“
„Ona pracuje, len ma slabý výkon. Do 30 °C vonkajšej teploty. Treba počkať.“
Mladého chalana odpoveď neuspokojila, ale inú možnosť ako veriť, že sa postupne priestor vagóna podarí ochladiť aj tak nemá.
Dialóg vo mne prebudil záujem o spoznanie iných vagónov. Zámienku na opustenie mojej batožiny som našiel v tom, že idem hľadať reštauračný vozeň, i keď som presvedčený, že v súprave nie je zapojený. Susedný vagón je rovnaký ako náš. Je tu chladnejšie, klimatizácia je výkonnejšia. Nerozumiem, na čo sa ten chalan sťažoval. Dvere jednotlivých kupé sú otvorené. V našom vozni sa postupne pozatvárali, aby sa neznižovala účinnosť slabej klimatizácie. Pri nižšej teplote je v susednom vagóne živšie. Chlapi popíjajú pivko z plechovice v družnej debate, v priestore vonkajších dverí z vagóna sa dokonca fajčí aj za účasti sprievodkyne. Nasledujúce vozne majú kupé so šiestimi sedačkami a vysokovýkonnú klímu. Tu je najživšie. Určite to spôsobuje počet cestujúcich a aj teplota. Pani sprievodkyňa plne nahrádza reštauračný vozeň. Len aby vydržala mikrovlnka a zásoby v chladničke. Samovar s teplou vodou tu neschovávajú a dopĺňa ho automat na nápoje z prášku, zabudovaný do steny technickej miestnosti.
Vo vozni všetci hovoria po rusky, vrátane malých detí. Pri kontrole lístkov pred nástupom do vozňa náš sprievodca s pasažiermi komunikoval v oficiálnom ukrajinskom jazyku, ale po odchode z hlavnej stanice v Kyjeve aj on prepol na ruštinu. Nečudo, náš pojezd smeruje na východ od hlavného mesta Ukrajiny.
Som späť v našom vozni. Chcem si pokecať s Vasilijom.
„U menja net vremeni – nemám čas. Opravujem elektroniku riadiacu splachovanie na toalete.“
Sprievodca v nejakom pre neho logickom postupe stláča tlačidlá na malej skrinke umiestnenej nad oknom technického kupé. Neskôr sa k nemu pridal ešte jeden chlap. Pri tejto práci vydržali počas celej cesty a zrejme bez úspechu. Zvažoval som, že im pomôžem frázou technika našej firmy – „elektronika si žije svojím životom.“
Po 4 hodinách a 40 minútach jazdy je technická pauza. Vasilij otvára dvere, ale nedovoľuje nám vystúpiť z vozňa. Nevidím na názov stanice, tak sa ho pýtam: „Ako sa volá vokzal?“
„Pjatychatky.“
Popri vozňoch kráča bábuška v štýlovej ukrajinskej zástere – modrej so žltým olemovaním. Na koľaji medzi nástupišťom a našou súpravou stojí dlhý vlak z Ľvova do Mariupoľa. Je plný dovolenkárov smerujúcich k Azovskému moru. Vagóny vlaku sú celé modré, pod oknami sa tiahne žltý pás. Svoje najlepšie časy zažili určite ešte za éry Sovietskeho zväzu. Pri pohľade cez okná do ich vnútra sa veľmi teším z toho, že cestujem InterCity vlakom. „Mariupoľské“ vozne poskytujú na prvý pohľad nízku úroveň kultúry cestovania.
Bábuška, ktorá musela toto funkčné vlakové múzeum buď obísť, alebo stála v koľajisku a čakala na náš príchod, z plných pľúc kričí: „Pirožky, teplé pirožky.“
O malý okamih už pod dverami nášho vozňa stojí vysoký chlap.
„Cholodne pivo, cigarety, cholodna voda.“
Jeden zo spolucestujúcich sa pýta Vasilija.
„Kuriť – fajčiť môžem?“
Odpoveď ma neprekvapuje. „Áno, len sa schovajte na opačnú stranu,“ myslí tým oproti, vo výstupnej a nástupnej chodbičke, otvorené dvere. „Tam kamera nevidí,“ dodáva na vysvetlenie.
K predávajúcim sa pridal chlap s údenými rybami. Ponúka poriadne kúsky. V každej ruke mu na tyčke visí asi 10 v slnku sa ligotajúcich do hnedozlata vyúdených rýb. Bože, len aby si toto nekúpil niekto z vedľajšieho kupé. Moje obavy sú zbytočné. Cestujúce matky s deťmi ostali počas pauzy radšej zatvorené v kupé. Dobre vedia, ako vysoko je plošina dvier vagóna a neriskujú, že by im pobehujúca ratolesť vypadla z vlaku.
Po odchode dlhého pojezdu do prímorského Mariupoľa sa k nám od krásnej jednoposchodovej budovy stanice, postavenej ešte koncom 19. storočia, po nástupišti doslova rúti na bicykli ďalšia bábuška. Už z diaľky kričí „Maróóóženojééé – zmrzlina.“ Rýchlo som pochopil, prečo sa pohybuje na bicykli. Jej tovar je tu najžiadanejší. Vonku je už určite vysoko nad 30 °C. Ona musí priebežne zásoby dopĺňať do malej termonádoby, ktorej už dlho chýba veko. Usudzujem tak podľa starej deky, ktorým ho bábuška zmrzlinárka nahradila. Ponuku v tej malej nádobe je bohatá – biela a hnedá zmrzlina a aj višňová. Za 15 alebo 25 hrivien. Že jej ide karta je jasné hneď, keď bez námietok berie od spolucestujúceho 500 hrivnovú bankovku. S výdavkom nemá problém, len potrebuje chvíľu na overenie vodoznaku. Päťstovku namieri do slnka, aby ho odkontrolovala. Chvíľu žmúri a potom si sama pre seba pokývne hlavou. Všetko je OK. Spolucestujúci dostáva výdavok, a potom aj maroženoje. Ani ja neodolávam.
„Davaj beloje za petnacať.“
REPORTÁŽ BOLA UVEREJNENÁ 20. januára 2020 v týždenníku MY ŽILINSKÉ NOVINY
