Stavebné veľtrhy sa v Európe tradične konajú na jar. Ten v Belehrade v apríli. Niekoľko rokov sme tam opakovane vystavovali. Vždy som sa tešil na návštevu mesta na sútoku Dunaja a Sávy s jeho atmosférou mixu slovanskej kultúry a stáročného vplyvu Osmanskej ríše.
Jeden rok sme sa na výstavisku stretli aj s kamarátom z Bratislavy. Petrova firma vystavovala prvýkrát, a tak bol rád keď dostal dobré rady pri organizácii a účasti na veľtrhu.
Hneď prvý deň výstavy som Petra zlákal na obed. Na výstavisku v Belehrade som si obľúbil pljeskavicu. Je to taký srbský hamburger. Kde je jeho pôvod som sa ešte nedopátral. Je ale isté, že pikantná zmes mletého hovädzieho, baranieho a bravčového mäsa sa na drevenom uhlí okrem Srbska griluje aj v Bosne, Macedónsku a Albánsku. Muslimovia vynechávajú bravčovinu a v Bosne môžu primiešať aj oslie mäso.
Petra som priviedol k stánku, kde bol šéfkuchárom aj pokladníkom vysoký počerný Srb. Postavili sme sa do dlhého radu a Petra potešila vôňa šíriaca sa zo stánku. Ako sme sa približovali k výdaju jedla, Peter spozornel. Uvedomil si, že okrem základu mixu mletého mäsa a povinnej soli, mletého čierneho korenia, sóda bikarbóny a cibule bude naša pljeskavica obsahovať aj popol z cigarety. Srb fajčil jednu od druhej. Cigaretu si vložil do úst, zapálil a popol neodklepával. Podľa okamihu, kedy sa popol z cigarety rozhodol odpadnúť a polohy Srba za pultom v stánku, raz spadol do grilu, inokedy do kasy s bankovkami a mincami a niekedy aj do obrovskej misy, z ktorej vyberal mäso na sformovanie pljeskavice pred jej položením na gril. Peter zagúľal očami, ale však je to len popol. Či bude so mnou obedovať začal zvažovať až v okamihu, keď si uvedomil, že Srb tými istými rukami premiešava mäso, prehadzovaním medzi rukami vytvára tvar pljeskavice a účtuje peniaze. Peter stál veľmi neisto v rade za mnou.
„Dáme si viac cibule do šalátu, aby sme to dezinfikovali a potom na stánku mám otcovu domácu slivovicu – päťdesiat dvojkou, tú dezinfekciu tak ešte poistíme,“ snažil som sa upokojiť Petra.
Dal sa prehovoriť a dostal poriadnu porciu pleskavice. Srbove ruky boli aj váhami. Obzeral si klientelu v rade, a na gril dával rôzne veľkosti pljeskavíc. Cena bola za porciu jednotná, no v hmotnosti sa pljeskavice isto odlišovali. Väčšiemu zákazníkovi trocha väčšia porcia a bežnému normálna.
S tým srbským hamburgerom sme si sadli na schodíky do tieňa jednej výstavnej haly. Presne oproti stánku s pljeskavicou. Peter sa asi trochu prekonával pred prvým zahryznutím do svojho obeda, ale potom to všetko s veľkou chuťou zjedol. Vyoblekovaní biznismeni sediaci na betónovom schodíku si vychutnávali hand made – ručnú prácu a pozorovali Srba pri jeho práci v občerstvovacom stánku.
Po poháriku slivovice v našej expozícii som sa opýtal Petra:
„Ideme zajtra spolu na obed?“
„Jasné, na pljeskavicu. K nášmu kuchárovi,“ odpovedal Peter bez zaváhania.
