UKRAJINA – LVOV – Lemburg ikona ukrajinského turizmu – 2015

UKRAJINA – LVOV – Lemburg ikona ukrajinského turizmu – 2015

Hľadať mesto Lemburg na aktuálnej mape Ukrajiny je zbytočné. Takto sa totiž mesto Ľvov volalo v dobe Rakúsko-Uhorska. V každom prípade, centrum Halíča si zachovalo neuveriteľne veľa z elegancie monarchie. Mesto malo obrovské šťastie, že dve svetové vojny mu v minulom storočí akoby zázrakom neublížili. Stavitelia mesta si potrpeli na detail. Domy, brány, reliéfy okien, balkóny, to všetko je prekrásne zdobené. A skoro všade natrafíte na leva – symbol mesta, ktoré má svoj názov odvodený od mena syna svojho zakladateľa – kniežaťa  Daniela Haličského. Jeho syn sa volal Leo – lev.

My s Mirom sme sa do mesta dostali po celodennom pobyte v závode na výrobu plastových okien. Ten sa nachádzal asi 30 kilometrov severovýchodne od centra Ľvova. Cesta za mestom zodpovedala ukrajinským štandardom. Miro šoféroval ako opitý. Neustále sme po ceste kľučkovali, aby sme sa vyhli veľkým alebo veľmi veľkým jamám. Malé sme prešli. Po asi polhodine cesty sme našu ubolenú Octaviu zaparkovali neďaleko majestátnej budovy divadla opery.

Náš obchodný partner Sergej pochádza s Dnepropetrovska. Na  prechádzke mestom nás sprevádza jeho miestny zamestnanec Fjodor. Ten je poriadne hrdý na svoje mesto, ktoré je zaradené ako celok na zoznam UNESCO. Po niekoľkominútovej historickej prednáške sa vydávame na tradičnú prehliadku starobylými uličkami. A tie sú v Ľvove veľmi originálne. Skoro v každom dome je nejaká krčmička. Ideme teda od hostinca do reštaurácie, od pivárne k vinárni, od kaviarne ku cukrárni.

Sergej je mimoriadne šporovlivý. Pri obchodovaní mu musíme dať vždy vysokú zľavu. Teraz som však bol vďačný za túto jeho vlastnosť. Postupne sme navštívili asi dvanásť gastronomických zariadení. Nikde, až na jednu výnimku, sme nepili. Len sme si urobili exkurziu celým interiérom. Výnimkou bola len jedna cukráreň, kde nás Sergej pozval na miestny tvarohový koláč a pohár minerálky.

„Ste voditeli – šoféri,“ vecne skonštatoval.

My sme boli dvaja. Jeden z nás by sa obetoval  a nejaký poldecáčik zvládol. Sergejove rozhodnutie bolo ale nemenné. Teda, nie tak úplne. Pôvodnú objednávku troch fľašiek minerálky upravil len na dve.

Našu prehliadku Ľvova  sme začali v pivovare Pravda –teatr piva. Keďže k pitiu piva sme sa reálne nedostali, môžem jeho vysokú kvalitu potvrdiť len na základe Fjodorovho opisu.
Pre nás najzaujímavejšou „krčmou“ bola Najdorožaja reštauracia Galičiny – Najdrahšia reštaurácia Halíča. Na druhom poschodí domu číslo 14 námestia Rynok  sme na dvere bytu zaklopali obrovským kovovým klopadlom. Otvoril nám chlapisko v čiernom pyžame a dlhom čiernom župane. Pán pripomínajúci výzorom unaveného profesora miestnej univerzity nás pozval na návštevu. Štyria sme sa stesnili do malej izbičky – predsiene. „Profesor“ bol vysočizný a jeho výške zodpovedali aj obrovské papuče, ktoré mal obuté. Pozrel sa nám na nohy a utrúsil, že sa nemusíme vyzúvať. Potom nám otvoril dvere do izby. Tam na nás už čakala klasická, starosvetsky zariadená, reštaurácia. Postupne sme prešli viacerými izbami. V každej sedela  nejaká „návšteva“ pána domáceho.

V kaviarni Manufaktura Kavy s vlastnou pražiarňou kávy som neodolal ponuke čiernych zrniečok z Etiópie. Kúpil som si 100 gramov. Predavač v zástere  ma vyspovedal ako budem kávu pripravovať, a potom mi ju pomlel na najvhodnejšiu hrúbku pre mnou obľúbený spôsob varenia. Radosť zo suveníru, ktorý si doma vychutnám s manželkou Ivon pri raňajkách, mi  na druhý deň cestou domov v aute pokazil Miro.

„Keď si včera kupoval tu kávu, tak Sergej to okomentoval – Pavol kupuje kilo kávy za 30 dolárov. Bežne stojí kilo 10 dolárov!“

Ale poviem vám, oplatilo sa! Tých 100 gramov nám v Octavii krásne rozvoniavalo a doma pri nedeľných raňajkách ešte lepšie chutilo.

Najvyhľadanejšou krčmou v meste je Masoch-cafe na Serbskej ulici číslo 7. Pred vchodom je socha Leopolda von Sacher-Masochu. Po tomto rodákovi z Ľvova je pomenované jedno patologické ľudské správanie. Toto bol jediný podnik, kde nám nedovolili urobiť exkurziu. Ako funguje pohladenie bičíkom od miestnej servírky preto nedokážem posúdiť. Fjodor nám ho na ulici len opisoval a mávanim ruky naznačoval, o čo sme prišli.

Našou poslednou zástavkou bol Dom legend. Je na ulici Starojevrejskej. Priamo oproti židovskej reštaurácii Pod zlatou ružou. Tá je známa tým, že v jedálnom lístku nemajú uvedené ceny. Cena sa zjednáva pri odchode. A vraj je to poriadny zážitok. Krčma Dom legiend má na streche asi piateho poschodia vyhliadkovú terasu, ktorá nám poskytla nádherný pohľad na nočný Ľvov. Nad tmavými strechami sa ako nejaké ostrovy s vysokými skaliskami vypínali veže. Jednotlivé ostrovy sa volali veža Kornjakt, Dominikánsky kostol, katedrála sv. Juraja, Latinská katedrála. Pre šťastie sme sa do čiapky sochy kominára sediaceho na komíne domu pokúsili hodiť mincu. Keby sme od zimy nemali skrehnuté ruky, isto by sa nám to podarilo.

Keď budete mať chuť navštíviť Ukrajinu, odporúčam vyraziť do Ľvova. Isto neoľutujete. Ideálne si to naplánujte na piatok alebo sobotu. Krčmy budú isto nabité, ale zažijete ako my nezabudnuteľnú atmosféru vrátane živej hudby, tanca a spevu. Len sa vezmite niečo na prečkanie zdĺhavej kontroly na ukrajinsko-poľskej hranic.

Lvov_Autor Igor Cvacho
Lvov Autor Igor Cvacho

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.