V Anadyre sa zobúdzame do slnečného dňa. Počasie je ako z rozprávky. Obavy z toho, či poletíme do Lavrentija sú minulosťou. Naše dvojvrtuľové lietadlo AN 24 sa odliepa od štartovacej plochy a pred nami je asi 700-kilometrový let. Pohľad na Čukotku nám rýchlo zastrú oblaky. Lietadlo je zaplnené do posledného miesta. Väčšinu spolucestujúcich tvoria rodiny s deťmi. Let máme pokojný, bez jedinej turbulencie. V Lavrentiji nás víta slnečné počasie. Ako keby sme si ho v Anadyre pribalili do batožiny.
Po krátkych pohraničných formalitách nastupujeme do auta a po prašnej, kamenistej ceste pokračujeme do obce Lorino, ktorá sa stane našim dočasným čukotským domovom. Rýchlosť nášho auta je v priemere okolo 30 km/hod. Maximálne ideme štyridsiatkou, ale často spomalíme len na dvadsiatku. Aj pri tejto nízkej rýchlosti to s nami niekedy poriadne zahádže.
Náš sprievodca Míša navrhuje, aby sme sa po príchode rýchlo ubytovali a čo najrýchlejšie vyplávali na more s lovcami veľrýb. Tí z Lorina majú povesť najlepších na svete. Od Svetovej veľrybárskej komisie majú povolenú kvótu výlovu a vraj sa nikdy nestalo, aby sa z lovu vrátili bez úlovku.
Bývame v prenajatom byte v jednom z nemnohých „panelákov“ spoločne so sprievodcom a ruským členom expedície. Rýchlo sa prezliekame do jachtárskeho oblečenia, pod ktorým máme niekoľko vrstiev teplej bielizne a sveter.
V malom zálive na nás čaká 6 plechových člnov. Každý je vybavený dvoma silnými motormi Yamaha. Od prvého okamihu cítime nie len silnú vôňu rybaciny, ale súčasne pociťujeme vzrušenie skutočných lovcov, ktoré z miestnych Čukčov až rádioaktívne vyžaruje. Ich príprava na lov vrcholí. Nakladajú rezervné kanistre s benzínom, kontrolujú harpúny, laná a bóje. Nás tiež kontrolujú. Nie Čukčovia, ale pohraničníci. Mladý, vysoký chlap v tmavomodrej uniforme si nás zapisuje do veľkého zošita v hrubých doskách.
A už sme na palube. Dopĺňame trojčlennú posádku. Tie sú tu tvorené dvojgeneračne až trojgeneračne. Čukčovia si takýmto spôsobom odovzdávajú lovecké skúsenosti. Člny pomaly plávajú k východu zo zálivu na more. Musíme si obliecť oranžové záchranné vesty, ktoré podľa svojho stavu už musia veľa pamätať. Teraz sa cítime so Saškou, ako by sme sa premenili na veľryby. Teda v zmysle zápachu rybacinou. Na ten ale rýchlo zabúdame, pretože člny sa dostávajú na more, okamžite naberajú na rýchlosti, postupne rozvíjajú rojnicu a rútia sa s nami do diaľav studeného Beringovho mora. Od seba sú vzdialené asi dvesto metrov. Začína fáza hľadania veľryby. Všetky lode spomaľujú a ich posádky intenzívne pozorujú, či sa v ich okolí nevynorí dlhé telo veľryby. Kormidelník sediaci na konci člna má pri sebe vysielačku a ďalekohľad, pozorovateľ vedľa neho neustále hľadí do toho svojho. Vpredu stojí tretí člen posádky, harpunár – Víťa. Teraz sa však tiež venuje hľadaniu úlovku. Je pevne zapretý o plechovú podlahu a rukou sa pridŕža lana, ktoré je priviazané o okraj člna.
Čln na našom ľavoboku náhle pridáva plyn na plné obrátky a prudko sa stáča doľava. Nie je treba žiadnu správu do vysielačky. Tento manéver spozorovali všetky ostatné člny a okamžite ho zopakovali. Až teraz je správne použiť slovo rútime sa po mori. Zadky nám neskutočne udiera o tvrdý drevený poklop na skrinke, na ktorej sedíme. S každou vlnou nadskočíme a potom tvrdo dopadneme. Čukčov úplne pohltila lovecká vášeň. Člny znovu spomaľujú a posádky pozorujú hladinu. Po asi 5 minútach sa situácia opakuje. Tentokrát sa pre zmenu rútime doprava. Potom ešte priamo, znovu doľava, úplne sa stáčame. Celé to trvá viac ako hodinu, za ktorú sa nám turistom podarilo zahliadnuť lesklý chrbát veľryby len raz. Zrazu sa člny začali presúvať k pobrežiu.
„Tak Saška a je po love,“ zdôverujem sa dcére s mojím podozrením, že sme sa stali účastníkmi len nejakej šou. Opak je ale pravdou. Bližšie k brehu sa skutočne objavila veľryba. A ide do tuhého. Víťa berie do pravej ruky dlhú drevenú tyč, na ktorej konci je harpúna. O tú je priviazané lano, na ktorého konci je červená bója. Jednému z člnov sa podarilo zasiahnuť prvou harpúnou telo veľryby. Teraz je už ľahké vidieť jej pohyb pod hladinou. K bóji sa približuje náš poskakujúci čln. Víťa tiež podskakuje, doslova znervóznel, že ho niekto predbehol a hodil prvú úspešnú harpúnu. Súťaživý duch Čukčom určite nechýba. Harpúna je hodená a úspešne sa zabodáva do chrbta veľryby. To sú už pri nás ďalšie štyri člny. Nastáva dramatický okamih. Naša červená bója sa zachytila do motora jedného z člnov a veľryba ho začína ťahať. Posádke sa nedarí odrezať lano bóje. Z ich paluby je ťažko dostupné. Nedbajúc na riziko, náš kormidelník okamžite mieri na pomoc. S člnom smeruje k motoru so zaseknutou bójou. Teraz už ťahá veľryba aj náš čln. Vo Víťovej ruke sa ligoce dlhý nôž. Každý tunajší chlap, či Čukča, či Rus, či Ukrajinec neustále nosí pod pravou stranou brucha skoro súbežne s opaskom zavesený dlhý nôž. Mám dojem, že v očiach posádky člna, ktorému pomáhame som na okamih uvidel trošku obáv. Už je ale všetko zabudnuté. Znovu sa náhlime za veľrybou. Loďka ide, ale na polovičný výkon. Víťa si musí pripraviť novú harpúnu. Na do kužeľa zastrúhaný hrot dlhej drevenej tyče upevňuje pomocou lana, ktoré sa tiahne pozdĺž dreva, kovovú harpúnu. Po hode tyč ostáva plávať na hladine a harpunárovou úlohou je si ju vyloviť. Lovecký nástroj, ktorý sa tu po generácie, doslova tisícročia nezmenil je pripravený a náš čln naberá plnú rýchlosť. Víťa stojí v prove loďky s harpúnou v pravej ruke nad hlavou. Nemusím mu vidieť do tváre, aby mi bolo jasné, ako je vytočený, že do veľryby už ostatní lovci zapichli ďalšie tri harpúny a ani jedna nie je jeho. Konečne sa dočkal. Piata v poradí je jeho. Potom ešte dve a je koniec. Sedem bójok definitívne spomaľuje najväčšieho morského živočícha a jeho život rýchlo ukončujú výstrely z pušky.
Nastáva fáza transportu na pobrežie. Lovci pracujú ako zohratý orchester. Tri loďky sa naväzujú, aby utiahli niekoľko tonový kolos. Ostatné posádky uväzujú lano na chvost veľryby alebo vyrezávajú harpúny, zmotávajú laná.
Náš lov trval niečo málo cez 4 hodiny. Kormidelník vidí na našich tvárach bolesť, ktorá trápi naše zadky. Odkiaľsi vyčaroval ešte jednu oranžovú záchrannú vestu. Aké pohodlie pre naše prdelky, keď sme sa na ňu posadili.
Na brehu sa stretáme s morským biológom Denisom. V Lorine zaznamenáva údaje o lovených zvieratách. Veľrybách a mrožoch.
„Dnes Čukčovia ulovili sivú veľrybu. Bola skoro 9 metrov dlhá a mala asi 9 ton.“
„Dĺžka lovu bola priemerná,“ pridáva sa k jeho informáciám Míša. „Najdlhší lov som tu zažil niečo cez 6 hodín a najkratší 25 minút. To bola veľryba veľmi blízko pri brehu a hneď po vyplávaní ju lovci zbadali.“
Priamo na pláži sa úlovky spracovávajú. Funguje tu taký čukotský komunizmus. Mäso sa nepredáva ani nijako inak komerčne nevyužíva. Je určené len na domácu spotrebu. Obyvatelia Lorina alebo Lavrentija si ho vezmú, koľko potrebujú. Aj Míša priniesol veľké vedro. Nakoľko sme sa na dobu pobytu v osade zmenili na Čukčov aj my máme nárok. Naša večera je z dnes ulovenej veľryby.
