ČUKOTKA REPORT 10: HĽADÁME ADRESU DEDA MRÁZA

ČUKOTKA REPORT 10: HĽADÁME ADRESU DEDA MRÁZA

Dnes sme sa zobudili znovu do slnečného dňa. Od prvého otvorenia očí sme presvedčení, že dnes uskutočníme na včera plánovanú návštevu u pastierov sobov – oleňovodov. Trošku sa nám to komplikuje. Najskôr je problém s pastiermi. Tí, ktorých sme mali navštíviť včera, už odohnali niekoľkotisícové stádo hlbšie do tundry. Míša hľadá inú skupinu, ktorá by sa nachádzala niekde v blízkosti Lorina. Má šťastie, a tak začína pre nás organizovať kombinovanú dopravu. Najskôr pocestujeme asi hodinu terénnym autom miestneho národného parku, a potom ešte hodinu člnom.

Malú skupinu oleňovodov sme zastihli na ich dáči (čo je pre jednoduchú budovu z drevených dosiek mimoriadne honosné označenie) na brehu malého zálivu. Venovali sa údržbe svojho vezdechoda, čo je pásové vozidlo, ktoré zrejme už pred mnohými rokmi vyradila zo služby armáda. Pre podmienky v lete podmočenej a v zime snehom pokrytej tundry je to jednoznačne ideálny dopravný prostriedok. Čukčovia šikovne demontujú pás. Zručne narábajú s rôznym mechanickým náradím, len im pri tom žiadny sob neasistuje. Široko ďaleko žiadne zviera nevidíme.

„Stádo sa pasie ďalej v tundre,“ vysvetľuje nám Míša, čo sa tu deje. „Sľúbili, že sem priženú jeho časť.“

Trošku sa začíname cítiť ako turisti z lode, čo smeruje k Wrangelovmu ostrovu. Po prílete do Lavrentija pred šiestimi dňami sme ich zastihli na námestí pred kultúrnym domom. Organizovali pre nich „spontánne“ obecné slávnosti. Je to neautentická turistika a podobne to dnes vypadá s našou návštevou u oleňovodov.

Čas, kým sa objavia soby, využívam na pozorovanie „výmeny obutia“ na vezdechode.

„Míša, tento rok Čukčovia očakávajú skorý príchod zimy,“ s istotou oznamujem nášmu sprievodcovi.

„Pavol, a na to si ako prišiel?“

„Nevidíš, že tu menia letné pásy na zimné?“ Míša okamžite pochopil môj pokus o vtip a poriadne sa zasmial.

Na blízkom obzore tundry sa objavuje les parohov. Všetci sa vrháme po fotoaparátoch a vydávame sa im oproti. Tundrou rýchlo pokračovať nemôžeme. Zem je podmočená, často máme v ceste veľmi hlboké kaluže. Stádo nám pripadá obrovské, ale pastieri nás uisťujú, že prihnali len jeho zlomok. Podstatnú časť nechali pásť niekde ďalej. Pohľad na množstvo sobov je pôsobivý. Najsilnejším obrazom je, keď pastieri zaženú stádo do špirálovo sa krútiaceho útvaru. Teraz závidím Maxovi jeho dron, ktorý mi práve prebzučal nad hlavou. Z tohto zvieracieho útvaru bude mať vynikajúce fotky.

Šéf brigády pastierov za pomoci svojho malého syna odchytáva jedno zviera, aby sme sa mohli so sobom dokonale zblízka zoznámiť.

Obedujeme polievku, ktorú varia Číňania. Suroviny poskytla tundra. Huby nazbieral Míša a vôbec sa nemusel dlho namáhať, aby ich doniesol plnú náruč. Čerstvé mäso zabezpečili pastieri. Svoje stádo zmenšili o jedného soba. Luna primiešala do kotlíka, vraj len trošku, Maxovej obľúbenej štipľavej červenej pasty. Z toho, čo uvarili sa dali jesť huby (teda tí čo majú radi extrémne ostré jedlo) a mäso. My sme to, popravde, očakávali aj napriek opakovanému uisťovaniu Luny, že dnes to nebude štipľavé. Z čínskej kuchyne zažili najväčší šok Čukčovia. Po prvej lyžici červenej tekutiny rýchlo pochopili, prečo sa my ostatní tak predbiehame, aby sa nám ušli čo najväčšie kúsky mäsa.

Vyvrcholením pobytu u pastierov je jazda na vezdechode. Pri vodičovi nie je miesto, z priestoru pre pasažierov by sme nič zaujímavé nevideli a tak sa usádzame, to nie je správne slovo, stojíme na jeho streche. Zatrúbenie a rozbiehame sa do tundry. Po niekoľkých minútach jazdy otvára vodič svoje dvere a pozerá na strechu vozidla, či cestujúcich nestratil a neležia niekde v tundre prejdení pásmi. My so Saškou sme opatrní a stále stojíme na streche. Vodič s uspokojením pokračuje v jazde.

Už mi ostala len jedna povinnosť. Pozdraviť deda Maroza. Pýtať sa vedúceho brigády pastierov na jeho adresu by bolo mrhaním času. To mi je absolútne jasné. Míšovi kladiem otázku: „Kde na Čukotke by sme mohli stretnúť deda Maroza?“ Jej načasovanie som si špeciálne pripravil na dnešný deň. Kým sa náš sprievodca zamýšľa, čo mi odpovie, iniciatívy sa chytil Sláva, náš ruský spolucestujúci.

„Ded Maroz sa z Čukotky odsťahoval. Teraz býva v meste Velikyj Usťug. To leží na severovýchod od Petrohradu.“

Nemôžem nesplniť jednu z úloh, čo nám pred cestou dal môj priateľ.

Ahoj Majo,

to čo Ti v detstve tvrdil otec, že dedo Mráz býva na Čukotke platilo v dobe Sovietskeho zväzu za socializmu. V kapitalizme, ktorý dnes znovu ekonomicky vládne v Rusku ded Maroz svoju činnosť transformoval na eseročku a presťahoval sa bližšie k svojim zákazníkom do európskej časti Ruska. Jeho adresa je:

OOO (s.r.o.) Kancelária Deda Maroza, pereulok Oktyabrskiy, d.6., Velikiy Ustyug, Vologodskaya obl. Rossiya 162390

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.