Náš turecký partner Arthur zastavuje pred vchodom do nášho hotela s malým časovým predstihom pred dohodnutým termínom stretnutia. On aj jeho firma sú mimoriadne spoľahliví. Isto je to tým, že v bývalom zamestnaní pracoval asi 15 rokov pre nemeckú spoločnosť. A možno len ja sa neviem zbaviť predsudkov. Náš druhý turecký partner nikdy nepracoval v žiadnom podniku pre Nemcov a je rovnako spoľahlivý ako Arthur.
Je skoré júlové ráno a na nás čaká let do Adany, štvrtého najväčšieho mesta v Turecku. Kuchyňa v našom hoteli ešte nepracuje, tak sme bez raňajok. Včera sme prileteli do Istanbulu neskoro v noci a na dohadovanie sa s recepčným aby nám pripravil raňajkové balíčky sme nemali čas.
Až keď sme sa usadili v Arthurovom aute, uvedomil som si, že je ramadán. Je to pripomienka na mesiac, v ktorom boli prorokovi Muhammadovi zjavené prvé verše Koránu. Muslimovia počas denných hodín držia pôst – saum, ktorý sa pokladá za jeden z piatich pilierov islámu. Neje sa, nepije sa, nefajčí sa a ne***uje sa.
O novinku som sa rozhodol podeliť s Mirom, kolegom sediacim na sedadle za mnou.
„Pred pár dňami sa začal ramadán.“
Miro moje konštatovanie prijíma bez náznaku znepokojenia. Tak pokračujem:
„To znamená, že cez deň sa neje a nepije. Pôst.“
To už Miro spozornel.
Ja pokračujem: „No hádam Turkish Airlines majú výnimku.“ Je to pre nás veľká nádej, že budeme mať nejaké raňajky.
Naše skúsenosti s touto leteckou spoločnosťou sú v posledných rokoch mimoriadne pozitívne. Obaja lietame po služobkách už dobrých 20 rokov. Keď sme začínali, tak európske spoločnosti boli vo vynikajúcej cateringovej forme. Chlapov vždy poteší dobré jedlo, a ak nemusia šoférovať isto nepohrdnú ani nejakým alkoholickým nápojom. Pre šoférujúcich bývala široká ponuka nealka. So starnúcim obsluhujúcim personálom z palúb leteckých spoločností kulinárske aj nápojové radosti postupne vymizli. Turci sú naopak dnes na palubách svojich aerolínii veľmi pohostinní. Mladí personál si ide ruky nohy dolámať, aby pasažierom poskytol čo najkvalitnejší servis. Výnimkou nie je ani prítomnosť kuchára na palube. Teda, aspoň podľa oblečenia je to kuchár. Pán v zástere a so šéfkuchárskou čiapkou na hlave je neprehliadnuteľný. Navyše vás víta pri vstupe do lietadla. Po pravde, je prednostne určený pre biznis triedu. My lietame výlučne ekonomickou. Ale aj sem zvykne odskočiť. Instantná káva chutí podstatne lepšie ak ju nalieva osobne šéfkuchár.
Plní len tých najlepších skúseností s Turkish Airlines sa nevieme s Mirom dočkať, kedy už konečne poletíme. Let Istanbul-Adana je vnútroštátna linka. Arthur si nerobí žiadnu veľkú časovú rezervu pred časom odletu. Bezpečnostná kontrola je rýchla. Hneď podvečer sa vraciame, takže nemáme so sebou okrem tašky s notebookom žiadnu batožinu. Nebolo čo kontrolovať. Usadzujeme sa v lietadle a tešíme sa na raňajky.
Konečne sme sa dočkali toho okamihu, keď dve mladé letušky vyrazili do uličky medzi sedačkami
so svojím uzučkým vozíkom do prasknutia naplneným dobrým jedlom a širokou ponukou nápojov.
Požehnávam výnimkám. Aj piaty pilier islámu – pôst má výnimky. Piť a jesť môžu chorí – to nie sme, a cestujúci – a to sme. Jednoznačne.
U vysokej Turkyne sme získali sympatie, keď sme spoločne s Mirom a za minimálnej pomoci tureckých spolucestujúcich vypili celú zásobu ayranu- rozriedeného tureckého jogurtu. Keď sme si prvýkrát objednali, letuška na nás hľadela nedôverčivo a premeriavala si vzdialenosť od našej sedačky k WC. Pri druhom a nasledujúcich objednávkach nám už ulievala poriadne poháre a bez obáv.
Ramadán-neramadán, jeden a polhodinový let sme využili na výdatné raňajky.
Adana nás privítala horúcim a slnečným počasím. Skutočnosť, že sme len necelých 30 kilometrov od pobrežia Stredozemného mora sme nijako nevnímali. Rýchlo sme nasadli do auta, ktoré na nás čakalo na letisku a presunuli sme sa k zákazníkovi.
Počas jazdy sme na okamih uvideli miestnu staviteľskú pýchu –mešitu Sabanci Merkez Camii . Toto nie je len taká hocijaká mešita. Je najväčšia v Turecku a tretia najväčšia na svete. Je naprojektovaná pre návštevu 28 500 veriacich. Výška hlavnej kupoly je 54 metrov a priemer má 32 metrov. Podobne ako svetoznáma Modrá mešita v Istanbule má šesť minaretov. Štyri sú vysoké 99 metrov, teda presne toľko, koľko má Alláh krásnych mien. Dva minarety sú 75 metrové.
Mesto Adana v júni 1998 postihlo silné zemetrasenie. To spôsobilo veľké materiálne škody a bolo aj veľa obetí. Rýchlo postavená nová mešita sa stala pre Adančanov symbolom znovuzrodenia po prírodnej katastrofe. Veľkým finančným sponzorom stavebných nákladov sa stal turecký miliardár Sakip Sabanci.
Susedom novovekého staviteľského klenotu je doslova architektonický diamant. Tristodesať metrový antický kamenný most Taşköprü. Rieku Seyhan preklenuje dvadsaťjeden pôsobivých oblúkov postavených za čias rímskeho cisára Hadriána. Má to byť najstarší používaný most na svete.
Na letisku v Istanbule som narýchlo pozrel v mobile nejaké informácie na internete. Dozvedel som sa, že Adana je kulinárskym rajom. Odporúča sa tu určite ochutnať kebab. Má vraj chutiť podstatne lepšie ako hocikde inde v Turecku. Tak to máme ale poriadnu smolu! My s Mirom sem pricestujeme na just v dobe pôstneho mesiaca. To sme si ale vedeli vybrať termín!
Moje sklamanie prerušilo zastavenie auta pred presklenou administratívnou budovou firmy Çalıkpen.
Z klimatizovaného auta sme sa premiestnili do klimatizovanej kancelárie majiteľa. Mohutný, vysoký chlapisko s vyholenou hlavou nás veľmi srdečne privítal. Po našom krátkom predstavení, sa s ním Arthur pustil do veľmi družnej debaty.
Po chvíli nám priniesli pohárik silného tureckého čaju. To veľmi potešilo. Nešetrili cukrom. Ak sa budeme až do večera postiť, nejaké kalórie navyše sa môžu zísť.
Miro čosi riešil na emailoch a ja som si obzeral velikánsku pracovňu.
Ako prvé ma zaujal obrovský pracovný stôl majiteľa. Ležalo na ňom len niekoľko papierov a väčšiu polovicu zaberala vyložená zbierka koráliek. Minimálne dvadsať parádnych muslimských ružencov –tasbih. Biele aj čierne. Žlté aj červené. S malými aj veľkými zrnkami. Zakončené strapcami dlhými a hustými alebo riedkymi. Dvadsať je málo, isto ich muselo byť aspoň tridsať, možno štyridsať kúskov. Ležali na stole vyrovnané ako šíky vojakov. Ten chapisko si občas niektorý zobral do ruky a miesto neho položil na stôl ten, ktorý pred tým žmolil v ruke. Svoju armádu vždy odkontroloval a v prípade, že niektoré zrniečko nebolo úplne vo vyrovnanom rade, opatrne ho napravil.
Tak, tu to vyzerá na poriadne prísne dodržiavanie ramadánu. To sme asi moc dobre obišli, že nám ponúkol aspoň pohárik čaju, pomyslel som si.
Turecký obor súčasne komunikoval s Arthurom, v ruke prehadzoval tie korálky a ešte sledoval na veľkej televíznej obrazovke správy, v ktorých bezkonkurenčne dominoval pán prezident Recep Tayyip Erdoğan. Buď niečo hovoril, alebo redaktor komentoval čo urobil alebo čo povedal.
Arthur s obrom dokázali družne komunikovať skoro hodinu. Za ten čas sa k ním pridal ešte aj uhladený, elegantný pán. Ako vystrihnutý z nejakého bankového prospektu. Neskôr sme sa dozvedeli, že to bol riaditeľ dôležitej adanskej banky.
Konečne sme sa presunuli do výrobnej dielne. Pracovnými detailmi vás nebudem zaťažovať. Preskočím teda dve hodiny, po ktorých sme sa znovu ocitli v pracovni majiteľa.
Stav tu bol podobný ako pri našom odchode. Obor s korálkami v ruke družne debatoval s riaditeľom banky. Prezitent Erdoğan neúnavne okupoval televíznu obrazovku.
Teraz už venoval obor pozornosť aj nám. Pýtal sa, ako sa nám páči jeho výroba, čo sme mu prišli ponúknuť.
Nešetrili sme pochvalou na jeho modernú technológiu na výrobu plastových okien a urobili sme mu nejaké návrhy na ďalšie vylepšenie.
A potom to prišlo. Možno ako odmena za pochvalu, možno ako vhodná príležitosť na uplatnenie výnimky. Otvorili sa dvere a personál nejakej adanskej reštaurácie začal plniť veľký konferenčný stôl obrovej pracovne jedlom a nápojmi.
Obor nás pozval na obed k poriadne naloženému stolu. Teraz sme sa s Mirom naľakali. Ak je to len pre nás dvoch, tak to isto všetko nepojeme. Arthur zjavne s výnimkou cestovateľa nemal problém. Pustil sa do obedovania. Na moje prekvapenie sa k obedu pridali aj obor a riaditeľ banky. Nepátral som po tom, akú výnimku mali z ramadánu oni. Istotne neboli na ceste, a tiež nevyzerali choro. S Mirom sme si ten adansky kulinársky raj nakoniec užili aj v období ramadánu. Obaja môžeme potvrdiť, že kebab v Adane skutočne chutí excelentne. A v čase pôstu ešte o trochu lepšie.
Autor peroviek: Igor Cvacho
