Stanica Salída de Corozal, Panama

Stanica Salída de Corozal, Panama

Otváranie dvier na výťahu a cinknutie zobudí recepčného z driemania za pultom. Rýchlym pohľadom cez hotelovú halu skontroluje vychádzajúceho hosťa. Je bez kufrov, oblečený na výlet, tomu netreba venovať mimoriadnu pozornosť – tak si predstavujem, že v tomto okamihu uvažuje.

Good morning,“ počujem za chrbtom jeho povinne zdvorilostný pozdrav. Po zatvorení automatických vchodových dvier hotela môže recepčný pokračovať v driemaní. Je niekoľko minút po piatej hodine ráno. Priečelie hotela je osvetlené, ale ulica je poriadne tmavá. Priamo pred schodiskom stojí biele auto. Okamžite ako som sa ocitol na prvom schodíku poloskokom z neho vystúpil šofér. Ponúkol mi, že ma zvezie. To sa mi hodí, i keď som si vedomý, že cena nebude najlepšia.

„Na železničnú stanicu –  Salída de Corozal.“

Twenty,“ dostávam od pána v obleku ešte horšiu ponuku než som mal v najhorších predstavách. Za bieleho dňa by som cestu absolvoval metrom a autobusom za dolár a niečo. Priateľ Carlos spomínal cenu taxíkom v sume okolo 4 dolárov. Teraz skoro ráno sa mi nechce po okolitých uliciach zháňať oficiálny žltý taxík. Aj ten by mal v tejto skorej rannej hodine určite nejakú formu prirážky. „Je to bezpečné cestovať neregistrovaným taxíkom?“ kladiem si v duchu otázku. Po včerajšom večernom čítaní o rizikách návštevy mesta Colón sa vo mne ozýva pocit veľkej opatrnosti. Možno neopatrnosť odpovedá: „Áno. Tu pred hotelom je všetko pod kamerami, takže to nebude nejaký zabijak.“  Začínam s obchodovaním. Anglicky nehovorím, aj  keď číslovky tvoria výnimku. Tie ovládam veľmi dobre. Napriek tomu moju ponuku nevyslovujem, ale píšem na papierik. Pre prípad, že by mala vzniknúť po dojazde do cieľa nová diskusia o cene, bude všetko na papieri. K adrese kam smerujem pribudla číslica 12. Považujem to za prehnané, ale veď čas sú peniaze. Pre ospravedlnenie si v duchu poviem: „Ušetrím čas strávený hľadaním taxíka v okolí“. Pán v obleku si na cifru posvieti displejom mobilu. Krúti hlavou. Berie mi z ruky pero, preškrtne 12 a píše 15.

„OK,“ a nastupujem do auta. Deň nezačínam ako úspešný biznismen, ale chcem byť čo najrýchlejšie na stanici. Carlos ma poučoval, že po šiestej ráno už môžu byť na niektorých miestach hlavného mesta Panamy trangue – kolóny. Ja si v nijakom prípade nemôžem dovoliť zmeškať odchod vlaku. Je piatok, v pondelok odlietame. Cez víkend vlak nepremáva. Je to moja posledná šanca. Navyše na internete tí, ktorí absolvovali cestu transpanamskou železnicou, odporúčali byť vo vlaku medzi prvými a chytiť si dobré miesto na ľavej strane vagóna.

„Alfredo,“ predstaví sa mi šofér a pokračuje otázkou „Where are you from – odkiaľ ste?“.

From Slovakia.“

Alfredo spustí v koktaile angličtiny a španielčiny znalosti o Slovensku. Jeho vedomosti sú vyčerpané konštatovaním, že bolo v minulosti súčasťou Československa, ktoré malo vynikajúce technické výrobky, a Slovensko je v Európe. Potom sa prepne na úlohu turistického sprievodcu. Tu je ako ryba vo vode. Vychvaľuje nápad cestovať vlakom naprieč Panamou, a potom podáva informácie o miestach, ktoré míňame.

 

Väčšinu sme už v predchádzajúcich dňoch navštívili, niektoré aj opakovane. Pre Panamčanov magický, 199 metrov vysoký Cerro Ancón zahaľuje nielen tma, ale aj tropická hmla. Na jeho vrchole stojí 65 metrový stožiar s panamskou vlajkou rozmerov basketbalového ihriska. Alfredo mi temperamente vysvetľuje, že po rozplynutí hmly bude zástavu vidieť z ktorejkoľvek štvrte Panama City. Už bez veľkých emócií mi neskôr dáva do pozornosti veľké nákupné centrum Albrook Mall, o niekoľko minút letisko Albrook Marcos A. Gelabert Airport, z ktorého lietajú hlavne domáce linky a je tiež určené pre malé privátne lietadlá. Pôvodne vojenské letisko zohralo asi svoju najdôležitejšiu úlohu začiatkom 2. svetovej vojny. V čase vrcholiacich úspechov ponoriek admirála Dönitza, bolo základňou pre lietadlá chrániace karibský vstup do kanála pred možným nemeckým ohrozením.

Ulice aj cesty sú prázdne, a tak nimi biele auto doslova prefrčí. Pred budovou stanice vystupujem desať minút pred šiestou. Je tu absolútne pusto. Pár minút po mne dovezie dodávka niekoľkých zamastencov železnice, ktorí sa náhlia k perónu, a potom sa stratia niekde v budove. Chvíľu po nich zastavuje pred schodmi do čakárne luxusné terénne auto. Elegantný šofér pomáha vystupovať staršiemu manželskému páru.

„Ahoj, ja som zo Slovenska,“ pozdravujem prvých spolucestujúcich, ktorí sa posadili na schody vedľa mňa.

„My sme z Nórska. Zo západného pobrežia. V Paname sme už tri týždne.“

Pani je veľmi spoločenská, ale pán sa tvári mimoriadne chladno. Asi je rodák zo samého severu tejto krásnej škandinávskej krajiny. Zrejme by dal pred skorým vstávaním prednosť ešte niekoľkým minútam spánku v posteli. Nórka nie je v angličtine doma, a tak ma o urobenie fotografie pred vchodom do stanice prosí posunkovou rečou. Poďakuje sa mi, len neviem identifikovať, či to bola nórčina alebo angličtina.

Šesť minút po šiestej sa náhle rozvidnelo. Presne takto to tu takmer na minútu presne funguje každý deň. Plus mínus dvanásť hodín je svetlo, a potom príde rýchlo tma. Môžem začať s fotografovaním. Zatiaľ fotím len lokomotívu. Dlhá, červeno-čierno-žltá vlaková súprava, zložená z niekoľkých typov osobných vagónov a dvoch dieselových lokomotív, stojí pri nástupišti. Vstupu naň bráni železná rampa. Nie je zavretá, ale stojí pri nej vážne sa tváriaci ochrankár. Jeho posolstvo je jasné. Fotenie z nástupišťa je možné až po zakúpení si cestovného lístka. Konečne som si našiel ten správny uhol na snímku.  Skôr ako stihnem stlačiť spúšť stojí pred lokomotívou pán, ktorý vyzerá ako klon milionára Johna Hammonda z filmu  Jurský park. Dokonca má v ruke aj paličku, ktorej k dokonalosti chýba len veľká jantárová guľa s komárom s nasatou krvou dinosaurov. Spoločne s manželkou sa tu pohybujú sebavedome, akoby im železnica patrila. S fotografiou lokomotívy to vyzerá čoraz horšie. K tým dvom Severoameričanom sa totiž pridala mini výprava Juhoameričanov. Všetci majú potrebu zvečniť sa s dieselovým rušňom. V priebehu 15 minút od rozvidnenia sa na schodoch pred vstupom do stanice vytvoril rad asi 30 turistov. Je čas sa vrátiť k priateľom z Nórska. Tí ostali poctivo stáť pred dverami, a to sa mi teraz hodí. Nerád by som stratil svoje prvenstvo pri nakupovaní lístkov. O pol siedmej sa v skupine čakajúcich objavuje nervozita. Už sa malo otvoriť! Sme ale v Strednej Amerike a tu nejaká minúta navyše domácich nevzrušuje. Konečne prichádza zriadenec. Nekonečne dlho hľadá ten správny kľúč kým otvorí dvere. Staničná hala je veľká a tridsiatka turistov sa tu v okamihu stráca. Všetci, až na pár výnimiek, ktorí si kúpili lístok cez internet, máme rovnaký cieľ. Nájsť pokladňu. Tá tu v klasickej forme, okienko niekde v stene, nie je. Väčšina z nás je z toho zaskočená. Pokladňou je tu malý pult. Stojí v strede haly pri dverách, ktoré vedú na nástupište.

Por favor listok do Colónu. Unidireccional – jednosmerný.”

Návrat z brány Panamského prieplavu na pobreží Atlantického oceánu mám naplánovany okolo obeda. Spiatočný vlak odchádza z Colónu až o 17:15. Na poobedňajšíu spiatočnú cestu do Panama City využijem autobus. To je tu bežná miestna forma dopravy. Náš vlak je výlučne pre turistov.

 

V chaose hľadania pokladne ma pri nákupe lístka predbehlo niekoľko turistov. Lístok sa dá kúpiť aj cez internet , ale je drahší ako ten, ktorý predávajú na stanici. Konečne som na nástupišti. Pridám do kroku, aby som stihol predbehnúť niekoľko spolucestujúcich a chytil dobré miesto vo vagóne. Vlak je celkom dlhý, všetky vagóny su osobné. Su rôzneho prevedenia. Mimoriadne čisté, až vyleštené. Hlavný rozdiel je v komforte sedenia a hlavne výhľadu. Každý má svoje meno: Rio Gatún, Rio Indío. Všetci turisti smerujú k tomu, ktorý má na boku napísané Rio Chagres. Jeho strecha je presklená a má vo vnútri malý bar. Usádzam sa hned pri ňom, na ľavej strane v smere jazdy  a vedľa “starých priateľov” z Nórska. Na sedadle nechávam tašku. Spoliehlam sa na Nórku, že mi ju aj s miestom postráži. Ja sa vraciam na nástupište. Do odchodu vlaku ostáva necelých 20 minút. Slnko už stihlo vystúpať celkom vysoko nad horizont. Ideálne podmienky urobiť si fotografie. Nástupište osirelo. Cestujúci netrpezlivo sedia vo vagóne. Ja smerujem ku lokomotíve s menom City of Gatun. Je na opačnom konci ako tá, ktorú sa mi pred pol hodinou pre nával turistov nepodarilo odfotografovať. Gatúnka si hrubým hlasom odfukuje  a vypúšťa pritom tmavý dym.

Zaznie hlboké dlhé zatrúbenie. Skontrolujem čas v mobile. Je 7:13. Behom sa vraciam do vagóna. Nórka nesklamala, moja taška je na mieste, ktoré na mňa čaká. 7:14 sa ozvú dve dlhé zatrúbenia a o 7:15 sa náš vlak pohýňa. Čaká ma jazda po transkontinentálnej železnici. Od oceánu k oceánu precestujem za 55 minút.

 


PANAMSKÝ PRIEPLAV v auguste 1914 dostavali Američania. Prvý, neúspešný pokus, mali Francúzi pod vedením slávneho staviteľa Suezského prieplavu Ferdinanda de Lessepsa.

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.