Mám veľmi rád atmosféru obchodného centra Turecka – Istanbulu. Asi najviac sa teším na nové zážitky s miestnymi taxikármi. Vždy dokážu niečím novým prekvapiť. Často je to aj hra o to, či budem alebo nebudem prekabátený. No môžem nediplomaticky použiť aj slovko okradnutý.
Opakovanými služobnými cestami do tohto 25 miliónového megamesta sme zistili, že najideálnejšia doba príletu je krátko pred polnocou. Pri prvom takto načasovanom príchode do Istanbulu sme si naplánovali, že na náš hotel sa presunieme metrom. Spoločne s kolegom Mirom sme na stanici metra na letisku pátrali ako si kúpiť lístok. Našu neskúsenosť si všimol hliadkujúci policajt a ochotne nám predal také malé červené plastové žetóny na vstup. Konečne sme sa ocitli na nástupišti. Zapozeral som sa na svetelnú tabulu oznamujúcu odchody vlakov.
„Miro, ideme taxíkom.“
Miro na mňa pozrel mimoriadne prekvapene.
„Last train. Posledný vlak. My musíme cestou prestupovať. Myslím, že nemáme istotu, že chytíme v meste ďalší vlak metra. Tam niekde na prestupnej stanici sa mi nechce hľadať taxík. Tu na letisku je ich plno.“
Tak a sme znova v letiskovej hale. Chcel som vrátiť ochotnému policajtovi žetóny, no ten sa už niekam vyparil. Od tejto pamätnej cesty som bol v Istanbule už niekoľkokrát. Žetóny mám poctivo vo vrecku, len toho ochotného policajta stále nemôžem nájsť. Už by som mu dal aj zľavu za výkup nepotrebných plastových aktív. Ostávam stále vytrvalý v jeho hľadaní.
Pred východom z letiska stálo v rade niekoľko žltých taxíkov. Len čo sa za nami zavreli automatické dvere, už pri nás stál usmiaty pán v obleku a ponúkal nám za výhodnú cenu odvoz na hotel. Museli sme si s Mirom pevne držať naše kufre, aby sa ich nezmocnil a neostalo nám nič iné, ako využiť jeho dopravné služby. Podarilo sa nám odolať, a tak sme sa mohli opýtať na cenu. Dôležitá skúsenosť – vopred dohodnutá cena platí. Efendimu sme ukázali adresu hotela a on nám ponúkol cenu.
„Štyridsať euro.“ Nasledovalo v ruštine uisťovanie, že je to tá úplne najlepšia cena zo všetkých možných ponúk v Istanbule. Nakoľko odpozoroval slovanskú reč v našej vzájomnej komunikácii s Mirom, automaticky nás priradil k Rusom.
Pekne sme sa poďakovali a presunuli sme sa ku radu stojacích taxíkov. Prvej taxikárskej nástrahe sme odolali. Spoľahli sme sa na cestovanie v aute s taxametrom, a nie s dohodnutou cenou. Pre vyúčtovanie cestovných nákladov potrebujeme potvrdenku. A na dohodnutú cenu sa to nepatrí žiadať.
Nastúpili sme do prvého z radu žltých taxíkov zaparkovaných pri východe z letiska. Šofér si prečítal adresu a už frčíme. Ešte hľadám taxameter. Konečne vidím červeno svietiace číslice pri rýchlostnej páke. Pomaly sa menia – rastú. Vysielam posolstvo k vodičovi. Obrátim sa k podriemkavajúcemu Mirovi na zadnom sedadle.
„Taxameter je zapnutý.“ Slovo taxameter hovorím dostatočne hlasno. Chcem sa vyhnúť situácii, že sme si vopred nedohodli cenu, alebo že nefungoval taxameter. Živo si pamätám, ako dopadla moja neopatrnosť pri poslednom pobyte v Istanbule. Dal som si leštiť topánky bez dohodnutia ceny. Potom som sa dokázal zbaviť čističa topánok až po zaplatení hádam jeho celomesačného príjmu.
Cesta Istanbulom o jednej hodine v noci je super rýchla. Jediná chyba je, že v tej rýchlosti si nemôžeme vychutnať dojem z nádhery osvietených historických budov. Všetky tie mešity, minarety, hradby, ale aj moderné budovy majú svoje obrovské nočné čaro. Naša cesta cez Zlatý roh do štvrte Taksim trvá len niekoľko minút. Cez deň, počas intenzívnej premávky, to sú isto desiatky minút, a ak na človeka nalepí smola, môže to byť aj nejaká dobrá hodina.
Úzkymi uličkami sme sa dostali až k nášmu hotelu.
Znovu poučený opakovaným využívaním služieb taxíku mám pre okamih platby nachystané turecké bankovky nižších nominálnych hodnôt. Cenu z taxametra zaokrúhlim, aby nám taxikár požehnal Alahovu priazeň na nasledujúce obchodné rokovania, a vyplatím s dôrazom akú sumu som odpočítal. Platiť za cestu stojacu tridsať lír päťdesiatkovou bankovkou už dávno nerobím. Už ma prestalo baviť dohadovať sa s taxikárom, že skutočne som mu dal päťdesiatku a nie päťku, a že nie že ja mu mám ešte doplatiť ale naopak, ja očakávam výdavok. Aby som sa definitívne vyhol takémuto zážitku, sme s Mirom dohodnutí, že z auta vystúpi až keď vyplatím účet.
Náš predpoklad, že tá najlepšia ponúkaná cena od privátneho taxikára nebude najnižšia, sa potvrdil. Máme ušetrené na pár miestnych pív Efez.
Pri nočnej jazde sa síce rýchlo premiestnime, ale prichádzame o dva miestne taxikárske osobitnosti.
Málo účastníkov cestnej premávky znamená aj málo alebo žiadne trúbenie. A také zatrúbenie, to je paráda. Trúbi sa tu s neuveriteľnou chuťou, radosťou a často aj veľmi nápadito. Auto má často okrem svojho klaksónu dodaného z výrobného závodu aj pomocný klaksón. Ten je hlasovo podstatne výkonnejší alebo aspoň melodickejší, než aký dodáva automobilová značka. Raz som tak za umelecký dojem zo zvuku pochválil taxikára. Ten sa mi potom za kompliment odvďačil nekonečným vytrubovaním. Tuším sme trúbili aj na chodcov, ktorí ešte ani nevyšli z brány domu. Istanbulské trúbenie milujem.
Pomalá a dlhšia jazda má vplyv na nadviazanie konverzácie s taxikárom. Raz sme sa tak dozvedeli zaujímavý údaj o počte obyvateľov Turecka. Vtedy sme nastúpili k vodičovi v oblečení – dlhá biela nočná košeľa, na hlave malý „tanierik“. To nie je bežné. Bežne sú taxikári oblečení európsky a počúvajú miestnu popmusic. Náš šofér v autorádiu počúval priamy prenos z nejakej mešity. Aspoň ja som tak pochopil hlas z rádia. Po našom nastúpení ho vypol.
Miro sa dožadoval, aby som sa opýtal, koľko má Turecko obyvateľov. To je taká základná orientácia pre obchodníkov aby odhadli kapacitu trhu.
Ja hovorím nemecky a rusky, ale takúto jednoduchú otázku som nášmu taxikárovi dokázal položiť aj angličtine, ktorou tu v Istanbule hovorí veľa obyvateľov.
Efendi sa zamyslel, a po chvíli zo seba vytlačil odpoveď.
„90 miliónov“
To sa mi nezdá.
„90 miliónov?“
„Yes. 90 miliónov Otomanov.“ Po chvíli pokračuje, „Turecko, Bulharsko, Kosovo, Bosna, Syria, Irak, Ukrajina, Rusko.“ Napriek veľmi slabej znalosti angličtiny všetky krajiny vynikajúco vymenoval v tomto jazyku. Tak sme sa dostali niekam pred koniec I. svetovej vojny. Zjavne sme natrafili na veľmi hrdého Turka – Otomana.
Turci si veľmi potrpia na národnú históriu aj na silné rodinné väzby. O tom niekedy nabudúce.
hrdosť až za hranice , a na velkosti záleži