CESTUJEM UKRAJINSKÝM VLAKOM 2. časť

CESTUJEM UKRAJINSKÝM VLAKOM 2. časť

Moje spoznávanie ukrajinských vlakov pokračovalo aj pri návrate z Dnepra do Kyjeva. Pôvodný plán letieť z Charkova na letisko Borispol pri Kyjeve sa ukázal nereálny, nakoľko mi ostávalo málo času na prestup na lietadlo do Viedne.

Cestou z druhého hlavného mesta Ukrajiny, ako svoje mesto charakterizovali naši ukrajinskí obchodní partneri z Charkova, do Dnepra, mi Páša zabezpečuje lístok na nočný vlak. Zo zachytených slov telefonického rozhovoru som pochopil, že vlak do Kyjeva je vypredaný.

„Biletov net?“ s neskrývanými obavami ako sa vrátim domov sa pýtam môjho spolupracovníka.
„Lístky určite sú, len nie sú v predaji cez internet ani v pokladni na stanici. Pavol, vy dnes zaručene pocestujete“

Vlak do Kyjeva má z Dnepra odchod o 23:33 hod. Podvečer po návrate z Charkova máme v Dnepri čas na večeru. Z toho mám veľkú radosť. Od raňajok som nič nejedol. Na obchodných jednaniach u zákazníkov nás ponúkli len čajom.

Viem, že Ukrajina ma napriek rokom, ktoré ju obchodne navštevujem, ešte vždy dokáže niečím novým prekvapiť. Tak sa počas večere neobávam, že by Páša lístky, ktoré sú vypredané, nezohnal. Vychutnávam si vynikajúcu gastronomickú ponuku reštaurácie Reportér v centre mesta. To bolo založené kniežaťom G. A. Potemkinom v roku 1783. Na počesť cárovnej Kataríny II. Veľkej dostalo meno Jekaterinoslav. Dnešný názov mesta je už piaty. Do mája 2016 sa volalo Dnepropetrovsk. Cárovnine meno v názve vystriedal revolucionár G. I. Petrovskij.

Po desiatej odchádzame z reštaurácie. Cestou na stanicu kupujem do vlaku fľašu vody a pre istotu aj tabličku horkej čokolády ako energetickú zásobu pre prípad, že by sme mali po ceste dlhé meškanie. Pri cestovaní človek nikdy nevie čo ho čaká a smäd či hlad nie sú príjemní spoločníci.

Na rozľahlom parkovisku pred veľkou budovou stanice Dnepr-Glavnyj nemáme žiadny problém nájsť miesto pre naše auto. Vokzal je mohutný objekt postavený v roku 1951. Pôvodná stanica, podobne ako aj veľká časť mesta, bola úplne zničená pri ústupe hitlerovského Wehrmachtu v októbri 1943. Architektúra budovy, ktorú miestni považujú za jednu z najkrajších v centre mesta, plne zodpovedá dátumu v  rodnom liste. Stalinský empír by bol neprehliadnuteľný aj bez farebného nesvietenia. Vyberám z auta kufor a Páša zatiaľ vyťukáva nejaké číslo do mobilu. Počas chôdze ku stanici s niekým priateľsky telefonuje. Zastavujeme pred širokým schodiskom k vysokému presklenému oblúkovému vstupu do stanice. Páša už dotelefonoval. Na znamenie dvíha nad hlavu ruku s mojou vodou a niekoho vyzerá na vrchu schodiska. Netreba byť prorokom, aby ste pochopili, že hľadá niekoho, kto má môj lístok. Naľavo od vstupných dverí stojí asi štyridsaťročný chlap v bledomodrom tričku, tmavomodrých bermudách a šľapkách, krížom cez hruď má prehodenú malú čiernu koženú tašku. Všetky veci, ktoré má oblečené sú značkové, vypadajú na originál – žiadne fejky. Rýchlymi skokmi sa k nám presunul. Pášovi ukazuje lístok. Ten kontroluje dátum a čas, trasu a meno uvedené na bielom podlhovastom lístku. Mohol by sa zamestnať ako vlakový sprievodca.

„.OK,“ tým je odsúhlasené, že aj môj lístok je originál a nie fejk.

Chlapík mu oznamuje cenu a Paša odpočítava sumu. Odovzdáva kôpku päťdesiathrivnových bankoviek a nasleduje ich prepočítanie chlapom v tmavomodrých bermudách. Pokýva hlavou a lístok podáva Pášovi. Podávajú si ruky a chlap sa svižnými skokmi premiestni na svoje miesto na vrchu schodiska naľavo od vchodu do stanice.

„Eto što – čo je to?“

„Eto Vadik. Ja si pamätám, že takto u neho kupujem lístky na vlak už minimálne 15 rokov. Za tú dobu sa jeho telefón nezmenil. Je to asi najstabilnejšie číslo v meste, ktoré poznám. Cestovné lístky je možné rezervovať a rezerváciu na poslednú chvíľu zrušiť. V pokladni vám lístok nedokážem kúpiť. Je „vypredané“. Ak chceš cestovať, musíš tento systém akceptovať.“

„Aká je prirážka za túto službu?“
„Dvadsaťpäť percent.“

Počas Pášovho vysvetľovania ako funguje predaj lístkov na vlak v Dnepri stihol Vadik obslúžiť ďalších dvoch cestujúcich. Tentokrát priamo z miesta svojej „pokladne“ pri vchode do stanice. Počas nášho presunu do vstupnej haly prebehol okolo nás po schodoch smerom k parkovisku. Tu už na neho čakal nasledujúci cestujúci. Vadik vzbudzoval dojem celkom úspešného podnikateľa s dlhodobou tradíciou svojej firmy.

Do rozľahlej haly stanice vstupujeme bez prechodu cez kontrolný bezpečnostný rám. To ma prekvapilo už aj v Kyjeve. Toto je rozdiel oproti skúsenosti z Ruska, kde to bolo povinné vybavenie všetkých staníc s výnimkou malých mestečiek.

„Prichádza vlak číslo 737 zo Záporožia do stolice našej deržavy – hlavného mesta Kyjeva.“

Počas tohto oznamu zo staničného rozhlasu sa už pomalým tempom okolo nás posúvajú modré vagóny so žltým pásom ťahané modrou lokomotívou. Keď vidím tú modrú farbu, rýchlo sa spotím. To snáď nie! Posledné čo si želám, je cestovanie „mariupoľskými“ vagónmi. Trošku panikárim. Vozne sú modré len v páse okien, pod žltým pruhom sú bledosivé. Teraz už s väčšou istotou nastupujem. Kvalita je rovnaká ako pri ceste z Kyjeva do Dnepra. Kupé je len dvojmiestne – prvá trieda. Už je ak postlané. Lúčim sa s mojím spolupracovníkom a ešte pred odchodom vlaku zo stanice ležím a snažím sa zaspať. Nie je to jednoduché. Na rozdiel od vagóna, ktorým som sem cestoval, je v tomto klimatizácia vysoko výkonná. Alebo to je tým, že je po búrke a v Dnepri sa ochladilo na 23 °C? V kupé nie je veľmi citlivá regulácia, a tak nepríjemný prúd studeného vzduchu riešim zakrytím si tela aj hlavy bielou plachtou. Ležím tu ako mŕtvola v márnici. Ľakám sa predstavy samého seba. To ale dlho netrvá. Pojezd sa rozbehol a hojdanie vozňa na koľajniciach ma rýchlo uspalo. 532 kilometrov, 6 hodín a 33 minút cesty do Kyjeva som tvrdo prespal.

REPORTÁŽ BOLA UVEREJNENÁ 27. januára 2020 v týždenníku MY ŽILINSKÉ NOVINY

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.